Kým iné deti deväťdesiatok sa učili choreografie Backstreet Boys a spievali si Wannabe od Spice Girls, ja som doma tancovala na Mám ťa rád, Čardáš dvoch sŕdc či V dolinách. Namiesto plagátu Leonarda DiCapria sme mali v kuchyni zarámovaný obrázok Hanky Hegerovej. Vyrastala som v domácnosti, kde rádio hralo najmä šlágre a kde sa hudba prenášala z generácie na generáciu. Moja mama je ročník 1951 a otec 1949, a tak sa stalo, že sa aj môj detský svet točil okolo hlasu, ktorý sa rodí len raz za sto rokov. Hlas, ktorý tu už 40 rokov nie je, ale nestratil nič zo svojej sily. Životopisný film Duchoň v réžii Petra Bebjaka prináša nielen veľké hity, ale aj pohľad za oponu slávy. Pohľad, ktorý je miestami bolestivo pravdivý, no inde znepokojivo prázdny. Viac vám povie táto recenzia na film Duchoň.

Spevák, ktorý nikdy nechcel byť ikonou

Duchoň, ako ho vo filme stvárňuje Vladislav Plevčík, nie je bojovník. Nie je to vizionár, ani rebel. Je to chalan z Galanty, ktorý vie spievať tak, že ľudia zabúdajú dýchať. Ale aj chalan, ktorý sa celý život vyhýba zodpovednosti – vo vzťahoch, v kariére, v živote. A práve to je najsilnejšia aj najproblematickejšia rovina filmu: sledujeme postavu, ktorá nič nehľadá a o nič nebojuje. Jediným stabilným záujmom je spev. A alkohol. Film ukazuje, že sláva môže byť pasca najmä ak príde priskoro a bez sprievodcu. Bebjak stavia na osvedčené obrazové postupy, vytvára štýlovú retro atmosféru a spievané scény. Ale medzi nimi sa často stráca to najdôležitejšie: čo nám vlastne chce o Duchoňovi povedať?

Bez ambície, bez odporu

Duchoň nebol politicky aktívny. Režim mu nadbiehal, on mu nekládol odpor. Scenár ukazuje jeho apatiu bez komentára – zrejme preto, aby nepôsobil ako hrdina ani ako zradca. No v dôsledku toho stráca postava dramatický oblúk. Neprejde vývojom. A divák ostáva v otázke: prečo o ňom vlastne sledujeme film?

Zatiaľ čo americký Elvis vykresľuje svojho hrdinu ako nástroj kultúrneho prerodu, Duchoň zostáva len galantským chlapcom, ktorý „to nezvládol“. Sčasti kvôli alkoholu, sčasti kvôli systému, sčasti kvôli sebe samému. Kvôli nátlaku. Je to akási tragédia jedného obyčajného chlapca.

Plevčík výborný, Gott prekvapivý

Vladislav Plevčík je najväčším ťahákom filmu. Nehrá karikatúru, ale človeka – nedokonalého, tichého, niekedy naivného. Premenu postavy zvláda presvedčivo a bez pátosu. Mladý Vladislav Plevčík je v hlavnej úlohe presvedčivý a veľmi ľudský. Nepredvádza veľké gestá, ale ukazuje slabosť. Je to Duchoň, ktorý viac mlčí než hovorí. Ktorý spieva ako božský Tom Jones, ale v živote akoby nevedel nájsť vlastný tón. Z vedľajších postáv zaujme Vojtěch Kotek ako Karel Gott – nielen maskérsky, ale aj výkladovo. Gott je tu totiž ukázaný ako profesionál, ktorý sa dokáže šarmantne usmiať, ale nikdy sa nezapletie s problémovým kolegom. Je to ostrý kontrast k Duchoňovi a jediná skutočne fungujúca dramatická línia vo filme.

Život je ako bábätko – nikdy nevieš, kedy sa posere.

V jednoduchosti je sila

Najsilnejšie momenty filmu sú zároveň tie najjednoduchšie: keď vidíme, ako Karol spieva a ľudia plačú. Keď sledujeme, ako sa jeho úspech stáva jeho väzením. Ale chýba vnútorný pohyb. Miestami sa zdá, že scenáristi nevedeli, čo vlastne o Duchoňovi hovoriť, len že chcú, aby zaznelo čo najviac jeho piesní. A alkohol. Ten bol poslaním filmu, poukázanie na problém v našej spoločnosti.

Film nie je zlý. Ale je nerozhodný. Nevie, či chce byť poctou, výstrahou, psychologickým portrétom, alebo retro cestou časom. A preto zostáva niekde medzi všetkým.

Verdikt

Duchoň je film, ktorý nadchne fanúšikov slovenského popu 70. rokov. Vizuálne atraktívny, herecky silný, no dramaticky neukotvený. Po technickej stránke kvalitne zvládnutý, ak berieme v úvahu, že film chcel aj technicky vyzerať ako z daného obdobia – nedokonalé scény, ktoré sú viditeľne točené v štúdiu, no v jadre plávajúci v neurčitosti. Určite treba vidieť aby ste si urobili vlastný názor.

Duchoň je hlas, ktorý nezanikol. Spevák, ktorého sláva zomlela, poznáme. No v tomto prípade nejde len o pád. Ide o tiché, nenápadné rozkladanie duše. Alkohol, nepochopenie, tlak systému, rodinné traumy… Všetko to postupne, nebadane, no nevyhnutne robí z výnimočného hlasu človeka, ktorý nedokázal byť sám sebou – ani pre seba, ani pre druhých.

Najväčšou devízou filmu je jeho schopnosť prebudiť pamäť. Ľudia si celý čas spievali pesničky a spomínali na chvíle im blízke. Rovnako ako ja. Možno preto sa ľuďom páčil lebo spomienkový optimizmus je silná vec. Záverečná scéna chcela mať silu svetového muzikálu. Z môjho pohľadu sa to nepodarilo. A hoci počas filmu zaznelo mnoho hitov, moja srdcovka chýbala a prišla práve v záverečnej scéne. Mám ťa rád – pieseň, ku ktorej mám silnú citovú väzbu a ktorá mi vždy rozbúši srdce.

Hodnotenie: 60%
Pre koho: Pre fanúšikov Karola Duchoňa, retro estrád a legiend.
Pre koho nie: Pre tých, ktorí hľadajú silnú dramatickú výpoveď alebo životopis s jasným posolstvom.