Mala najmenej osem mien, cestovala po Európe, menila hotely aj vzhľad a z jej oblečenia zmizlo takmer všetko, čo by mohlo prezradiť, odkiaľ pochádza. Keď v novembri 1970 našli jej spálené telo v odľahlom údolí pri nórskom Bergene, polícia netušila, koho vlastne vyšetruje. O viac než polstoročie neskôr poznáme približný vek ženy, vieme, v akej časti Európy pravdepodobne vyrastala a máme dokonca jej genetický profil. Jedna zásadná odpoveď však stále chýba: ako sa volala?

Ľadové údolie

V nedeľu 29. novembra 1970 sa profesor z Bergenu vybral so svojimi dvoma dcérami do údolia Isdalen neďaleko nórskeho Bergenu. Išlo o skalnatú, lesnatú a pomerne odľahlú oblasť, ktorej názov sa zvykne prekladať ako „Ľadové údolie“. Počas prechádzky narazili na telo ženy, ktoré bolo vážne poškodené ohňom. Na mieste neboli žiadne doklady, občiansky preukaz ani peňaženka a nič, čo by polícii jednoducho prezradilo jej meno. Čoskoro sa však ukázalo, že absencia identity nebola jediným zvláštnym detailom. Z oblečenia boli odstrihnuté štítky a z niektorých osobných predmetov zmizli identifikačné označenia. Predmety, ktoré by za normálnych okolností mohli viesť k výrobcovi, obchodu, krajine pôvodu alebo konkrétnemu človeku, boli upravené tak, aby nepovedali prakticky nič. Vyzeralo to, akoby niekto veľmi dôsledne odstránil všetko, čo by mohlo pomôcť pri identifikácii. Keďže jej skutočné meno polícia nepoznala, žena dostala pomenovanie podľa miesta nálezu, Isdalská žena, po nórsky Isdalskvinnen.

Pitva priniesla odpovede, ale aj ďalšie otázky

Pitva ukázala, že žena mala v tele veľké množstvo lieku na spanie spájaného s barbiturátom Fenemal, teda fenobarbitalom. Smrť súvisela s kombináciou požitia liekov, vdýchnutia oxidu uhoľnatého a účinkov ohňa. Vyšetrovanie sa napokon priklonilo k verzii pravdepodobnej samovraždy, no slovo „pravdepodobnej“ je pri tomto prípade zásadné. Polícia totiž nemala dôkaz, ktorý by jednoznačne ukazoval na cudzie zavinenie, zároveň však okolnosti smrti nikdy neprestali vyvolávať pochybnosti. Ak žena plánovala zomrieť, prečo celé mesiace cestovala pod rôznymi identitami? Prečo boli z jej oblečenia odstránené štítky? Prečo sa v jej okolí objavovali neznámi muži? A prečo po sebe zanechala batožinu plnú predmetov, pomocou ktorých bolo možné aspoň čiastočne rekonštruovať jej cestovanie?

Práve objavenie dvoch kufrov uložených na železničnej stanici v Bergene zmenilo prípad z anonymnej smrti na jednu z najväčších európskych true crime záhad.

Dva kufre a život plný falošných identít

V batožine našli vyšetrovatelia oblečenie, kozmetiku, topánky, rôzne meny, lieky, parochne a ďalšie predmety, ktoré mohli žene umožňovať meniť svoj vzhľad. Nachádzali sa tam aj okuliare a osobné veci, z ktorých boli opäť odstránené mená, etikety alebo iné identifikačné znaky. Zaujímavý bol tiež poznámkový blok plný zvláštnych kombinácií písmen a číslic. V období studenej vojny nebolo ťažké predstaviť si, že polícia narazila na vybavenie tajnej agentky. Parochne, rôzne meny, množstvo identít, cestovanie medzi krajinami a zápisník pripomínajúci šifru vytvárali takmer dokonalý obraz špionážneho thrilleru. Neskôr sa však ukázalo, že minimálne časť „kódu“ bola pravdepodobne oveľa prozaickejšia.

Polícia začala prehľadávať hotelové knihy a zistila, že žena cestovala pod množstvom mien. V rôznych záznamoch sa objavujú identity Geneviève Lancier, Claudia Tielt, Claudia Nielsen, Alexia Zarne-Merchez, Vera Jarle, Fenella Lorch, Finella Lorck či Elisabeth Leenhouwfr. Prepisy sa medzi jednotlivými zdrojmi mierne líšia, no jedno je isté: žiadna z týchto identít neviedla k jej skutočnému menu. V hoteloch sa zapisovala s falošnými údajmi, používala neexistujúce adresy, často platila v hotovosti a pravidelne menila ubytovanie. Hotelový personál si ju pamätal ako elegantnú, dobre oblečenú a sebavedomú ženu s cudzím prízvukom. Pôsobila rezervovane a nebolo jednoduché určiť, odkiaľ pochádza. Nešlo teda o ženu, ktorá by bola úplne nenápadná. Práve naopak. Ľudia si ju pamätali, no napriek tomu o nej nikto nevedel povedať nič podstatné.

Posledné dni pred smrťou zostávajú prázdnym miestom

V Bergene bývala aj v hoteli Hordaheimen, kde bola podľa záznamov ubytovaná od 19. do 23. novembra 1970 v izbe číslo 407. Dňa 23. novembra sa odhlásila a batožinu mala následne uložiť na železničnej stanici. Tento krok pôsobí, akoby plánovala pokračovať v ceste alebo sa po batožinu neskôr vrátiť. O šesť dní neskôr však bolo jej telo nájdené v Isdalene. Práve obdobie medzi odchodom z hotela a objavením tela patrí k najväčším neznámym celého prípadu. Nie je jasné, kde žena spala, s kým sa stretávala ani ako sa dostala do údolia. Nevieme ani to, či tam prišla dobrovoľne. Čím viac sa polícia snažila zmapovať jej posledné dni, tým viac sa do príbehu začali dostávať neznámi muži.

Chyžná v hoteli Rosenkrantz mala vstúpiť do izby, kde žena sedela s mužom. Obaja údajne reagovali veľmi rezervovane a prakticky s ňou nekomunikovali. Ďalší hotelový svedok si ju mal pamätať v spoločnosti staršieho muža s bielymi vlasmi. Nikdy sa však nepodarilo spoľahlivo určiť, kto títo ľudia boli a či vôbec mali niečo spoločné s jej smrťou. Mohlo ísť o známych, obchodných partnerov, milencov alebo náhodné kontakty. Rovnako však nemožno úplne vylúčiť ani oveľa temnejšie vysvetlenie.

Žena na horskom chodníku a dvaja muži za ňou

Jedna z najdramatickejších výpovedí sa objavila až po desaťročiach. Muž, ktorý bol v roku 1970 mladým turistom, tvrdil, že na horskom chodníku videl ženu podobnú Isdalskej žene. Podľa jeho spomienok bola oblečená skôr ako do mesta než na horskú túru a za ňou kráčali dvaja muži. Žena mala pôsobiť vystrašene, akoby chcela svedkovi niečo povedať. Potom sa však údajne obzrela smerom k mužom a zostala ticho. Muži mu pripadali ako ľudia tmavšieho, možno juhoeurópskeho vzhľadu. Scéna znie až nepríjemne filmovo, osamelá žena, dvaja neznámi muži, horský chodník a o niekoľko dní telo v odľahlom údolí.

Problémom je časový odstup. Výpoveď bola podrobnejšie zaznamenaná približne 35 rokov po udalosti. Po takom čase môže ľudskú pamäť ovplyvniť množstvo faktorov, od novinových článkov až po fotografie a televízne rekonštrukcie prípadu. Preto nemožno s istotou tvrdiť, že svedok skutočne stretol Isdalskú ženu, a už vôbec nie, že dvaja muži boli agenti, únoscovia alebo ľudia zodpovední za jej smrť.

Rybár Berthon Rott a vojenská stopa

Ďalšiu zaujímavú stopu priniesol rybár Berthon Rott, ktorý sa prihlásil po zverejnení policajných materiálov. Tvrdil, že ženu podobnú Isdalskej žene mohol vidieť v oblasti Tanangeru pri Stavangeri. S jeho výpoveďou sa spája aj zmienka o gumových čižmách a mužovi z vojenského alebo technického prostredia.

Táto stopa sa stala zaujímavou najmä pre lokalitu. V okolí Stavangeru a Tanangeru sa nachádzala vojenská infraštruktúra a Nórsko bolo v tom čase pevnou súčasťou geopolitického napätia studenej vojny. Práve preto vznikla predstava, že žena mohla sledovať vojenské objekty alebo sa pohybovať medzi ľuďmi napojenými na spravodajské služby. Rott však nedokázal presne určiť dátum stretnutia a neexistuje istota, že žena, ktorú videl, bola naozaj Isdalská žena. Jeho výpoveď teda podporuje atmosféru prípadu, nie dôkaz špionáže.

Tajomný kód bol zrejme cestovný denník

Poznámkový blok nájdený v batožine patrí k najznámejším predmetom prípadu. Kombinácie ako O22 O28 P, O29PS, O29S či O30BN5 pôsobili na prvý pohľad ako tajná šifra. Vyšetrovatelia však neskôr zistili, že minimálne časť zápisov pravdepodobne predstavovala jednoduchý, no súkromný systém zaznamenávania ciest.

O22 O28 P sa napríklad spájal s pobytom v Paríži medzi 22. a 28. októbrom. Ďalšie zápisy korešpondovali s presunmi medzi Parížom, Stavangerom a Bergenom. Tajomná šifra tak zrejme neobsahovala špionážne správy, ale itinerár. Ani to však otázky úplne neodstraňuje. Prečo si žena zapisovala bežné cestovanie spôsobom, ktorému náhodný človek nemal rozumieť? Mohlo ísť iba o súkromný systém skratiek, ale rovnako dobre o ďalší prvok života postaveného na anonymite. Navyše nie všetky zápisy sa podarilo uspokojivo interpretovať.

Bola Isdalská žena špiónkou?

Teória o špionáži je dodnes najznámejším vysvetlením prípadu a je ľahké pochopiť prečo. Máme ženu s množstvom falošných identít, parochňami, rôznymi menami, hotovosťou, častými cestami, podivným zápisníkom, odstránenými štítkami a kontaktmi s neznámymi mužmi. Navyše sa pohybovala v Nórsku počas studenej vojny a niektoré jej cesty sa spájali s oblasťami vojenského významu.

Nič z toho však nepredstavuje priamy dôkaz, že pracovala pre spravodajskú službu. Rovnaké správanie mohla mať osoba zapojená do pašovania, organizovaného zločinu, podvodov alebo človek, ktorý sa jednoducho snažil pred niekým ukryť. Parochňa nie je dôkazom špionáže, rovnako ako falošné meno či pobyt neďaleko vojenského zariadenia.

Na druhej strane je kombinácia všetkých týchto prvkov natoľko nezvyčajná, že špionážnu teóriu nemožno jednoducho odbiť ako fantáziu. Je to možnosť, nie dokázaný záver.

Po desaťročiach začali hovoriť jej zuby

Keď žena v roku 1970 zomrela, kriminalistika ešte nemala k dispozícii nástroje, ktoré dnes považujeme za samozrejmé. Neexistovali moderné databázy DNA ani rozvinuté metódy izotopovej analýzy. Po pitve však zostali zachované biologické vzorky, časť čeľuste a zuby. Po desaťročiach sa práve tieto pozostatky stali jednou z najväčších nádejí na vyriešenie prípadu. V roku 2016 sa odborníkom podarilo zo starých vzoriek získať použiteľný genetický profil. Analýzy podporili záver, že žena mala európsky genetický pôvod a že jej rodičia boli s vysokou pravdepodobnosťou Európania. DNA však neurčila konkrétnu národnosť. Nepovedala, že bola Nemka, Francúzka ani občianka akejkoľvek konkrétnej krajiny.

Pri mitochondriálnej DNA sa spomína haploskupina H24. Tá sa dedí po materskej línii a môže napovedať o dávnejšom geografickom pôvode ženskej rodovej vetvy. Objavuje sa u ľudí s európskym pôvodom, ale aj v niektorých oblastiach juhovýchodnej Európy a juhozápadnej Ázie. Ani táto informácia teda nedokázala priradiť žene meno. Genetický profil bol podľa dostupných informácií porovnávaný s policajnými a medzinárodnými databázami, no bez definitívnej zhody. Problémom zostáva, že DNA môže človeka identifikovať iba vtedy, ak existuje vhodný porovnávací materiál – napríklad vzorka príbuzného alebo genetický záznam, ktorý možno s profilom spojiť.

Vedci možno zistili, kde vyrastala

Ešte pozoruhodnejšie výsledky priniesla izotopová analýza zubov. Zubná sklovina vzniká počas detstva a po vytvorení sa výrazne nemení. Chemické prvky z vody, potravín a okolitého prostredia sa preto do zubov ukladajú ako akýsi biologický archív miest, kde človek vyrastal. Vedci skúmali najmä izotopy stroncia a kyslíka a ich hodnoty porovnávali s charakteristikami jednotlivých regiónov. Výsledky naznačili, že Isdalská žena pravdepodobne nevyrastala v Nórsku. Prvé roky mohla stráviť v strednej alebo východnej Európe a neskôr sa presunúť viac na západ.

Ako možné oblasti sa uvádzalo juhovýchodné Nemecko, širšie okolie Norimbergu, francúzsko-nemecké pohraničie, Lotrinsko či severovýchodné Francúzsko. Nie je teda úplne presné tvrdiť, že žena „pochádzala z Nemecka“. Opatrnejšia formulácia je, že jej detstvo a dospievanie mohli prebiehať medzi juhovýchodným Nemeckom a francúzsko-nemeckým pohraničím. Izotopové mapy navyše nie sú dokonalé a jednotlivé oblasti sa môžu chemicky prekrývať. Ak sa žena ako dieťa sťahovala, výsledok je ešte komplikovanejší. Napriek tomu ide o jeden z najväčších posunov vo vyšetrovaní. Vedci sa po desaťročiach dokázali priblížiť k miestam, kde neznáma žena pravdepodobne vyrastala.

Možno mala okolo štyridsiatky

Moderné analýzy upravili aj predstavu o jej veku. Staršie rekonštrukcie ju často zobrazovali ako ženu približne okolo tridsiatky, no novšie skúmanie zubov naznačilo vek približne 36 až 44 rokov. Ak by bol tento odhad správny, narodila sa približne medzi rokmi 1926 a 1934. To znamená, že detstvo mohla prežiť počas druhej svetovej vojny a dospievala by v povojnovej Európe. V čase smrti by išlo o ženu, ktorej celý život ovplyvnili vojna, rozdelenie Európy a následná studená vojna. Je to zaujímavý kontext najmä vzhľadom na jej jazykové schopnosti, pohyb medzi krajinami a množstvo identít. Zároveň však ani toto nie je dôkazom toho, že pracovala pre tajné služby.

Internet tvrdí, že pozná jej meno. Dôkaz však chýba

V posledných rokoch sa na internete objavili tvrdenia, že Isdalská žena mala byť identifikovaná ako Margot Elise Hoffmann, údajná východonemecká agentka. Takéto tvrdenia však nemožno považovať za potvrdené. Neexistuje verejne overený dôkaz nórskej polície ani dôveryhodná vedecká publikácia, ktorá by jednoznačne potvrdila, že Isdalská žena bola touto osobou.

Niektoré videá a články pritom odkazujú na údajné databázy alebo metódy bez jasne doloženého pôvodu. Kým nepríde oficiálne potvrdenie založené na overiteľných dôkazoch, prípad zostáva nevyriešený a Isdalská žena naďalej neidentifikovaná. Moderná DNA ani izotopová analýza zároveň nepotvrdili, že bola izraelskou agentkou, východonemeckou špiónkou, členkou zločineckej organizácie alebo občankou konkrétnej krajiny. Rovnako nepotvrdili, že jej pravým menom bolo niektoré z mien používaných v hoteloch. A napokon nepreukázali ani to, že bola zavraždená.

Samovražda alebo vražda, ktorá mala ako samovražda vyzerať?

Oficiálne vyšetrovanie sa priklonilo k samovražde a existujú okolnosti, ktoré takúto možnosť podporujú. Žena mohla odstrániť identifikačné prvky sama, pretože nechcela, aby ju po smrti niekto spoznal. Mohla už dlhší čas plánovať úplné zmiznutie a veľké množstvo liekov mohlo byť súčasťou tohto rozhodnutia. Na druhej strane zostáva množstvo otázok. Nie je jasné, prečo bolo potrebné telo spáliť, čo presne robila počas posledných dní života ani s kým sa stretávala. Nevieme, či do údolia prišla sama, či bola pri vedomí a či lieky užila dobrovoľne.

Alternatívnou hypotézou preto zostáva vražda naaranžovaná tak, aby pôsobila ako samovražda. Žena mohla byť prinútená lieky užiť, mohla byť v bezvedomí alebo zomrieť v súvislosti s ľuďmi, ktorých stretávala počas svojich ciest. Ďalšou možnosťou je, že sama plánovala zmiznúť a jej plán sa skončil úplne inak, než zamýšľala. Ani jedna z týchto alternatív však nebola dokázaná.

Vieme, čo mala v zuboch. Nevieme, ako sa volala

Práve v tom spočíva najväčší paradox Isdalskej ženy. Polícia pozná hotely, v ktorých spala, mestá, cez ktoré cestovala, približné oblasti jej detstva, pravdepodobný vek aj genetický pôvod. Má jej DNA, fotografie rekonštrukcie tváre, kufre, oblečenie, hotelové záznamy, falošné mená aj zápisník, podľa ktorého bolo možné rekonštruovať časť jej ciest. Moderná veda dnes dokonca dokáže približne povedať, akú vodu mohla piť počas detstva a v ktorej časti Európy pravdepodobne vyrastala. Napriek všetkým týmto informáciám však stále nepoznáme jednu z najjednoduchších vecí o človeku, jej meno.

Možno bola špiónka. A možno pašeráčka, podvodníčka alebo žena, ktorá utekala pred niekým zo svojej minulosti. Možno bolo množstvo identít iba spôsobom, ako sa schovať pred svetom. A možno sa pravda vôbec nepodobá na žiadnu z teórií, ktoré sa za viac ako päť desaťročí okolo prípadu vytvorili. Isté zostáva iba to, že v novembri 1970 zomrela v nórskom údolí žena, ktorá používala množstvo mien, no ani jedno z nich nebolo možné spojiť s jej skutočným životom. Vedci sa dnes dokážu dostať až k stopám jej detstva, no stále nevedia, kto toto detstvo prežil. A ak sa Isdalská žena počas života skutočne snažila zariadiť, aby ju jedného dňa nikto nedokázal nájsť, potom jej plán funguje už viac ako polstoročie.