Niektorí ľudia prejdú životom po rovnej ceste. Iní spadnú do priepasti, niekoľkokrát narazia na dno a predsa sa od neho dokážu odraziť. Helena Bartošová – fitness trénerka zo Zvolena, je ten druhý prípad. Kedysi závislá od drog, bez domova, bez perspektívy – dnes silná, žiarivá žena, ktorá pomáha mladým ženám získať späť nielen svoje telo, ale aj dôveru v seba samé. Jej príbeh je mrazivý, ale o to viac motivujúci.
Keď som sa pozerala do zrkadla, nevidela som človeka. Len trosku, ktorá každý deň bojuje o ďalšiu dávku. Dnes sa pozerám na silnú ženu. A tú silu učím aj ostatných.
Detstvo bez matky
Helena Bartošová je fitness trénerka zo Zvolena a od narodenia sa s ňou život nemaznal. „Ako malé dievča ma opustila matka a to nechalo hlbokú ranu v mojom srdci. Otcovi nás súdy nezverili. Vyrastala som v chudobnej rodine – vychovávala nás, mňa aj sestru, naša teta, sestra nášho biologického otca. Vždy som sa snažila vynikať, bola som dobrou dcérou a v škole som excelovala, mala som výborne našliapnuté na pekný život. Avšak prišla prvá láska a behom sekundy sa mi prevrátil svet hore nohami. Bolo to silnejšie ako ja, ako moja láska k rodine či samej k sebe.“ začína svoj príbeh Helena.
Som drogovo závislá – veta, ktorú si nechcete povedať a myslieť vážne…
Helena Bartošová – závislosť na láske
„Vždy som bola tá lepšia dcéra, zaujímala ma škola a nemala som vôbec záujem o chlapcov, hoc oni o mňa áno. Až raz. Išla som s kamarátkou na byt k chlapcovi s ktorým chodila resp. bola do neho zamilovaná, dnes by sa to volalo „situationship“. Tu som stretla jeho – prvú lásku môjho života. Celá som sa do neho zbláznila. Môj život nabral úplne iný smer avšak nie ten správny ako z romantických filmov. Bol to narkoman. Najtoxickejší vzťah aký si viete predstaviť“ pokračuje vo svojom príbehu fitness trénerka.
Psychológovia upozorňujú, že deti, ktoré sú nadmerne poslušné a orientované na uspokojovanie potrieb druhých – rodičov, môžu v dospelosti inklinovať k podobnému správaniu aj vo vzťahoch. Pre zachovanie harmónie a tzv. „dobra v rodine“ majú zvýšenú tendenciu prispôsobovať sa partnerovi. A to dokonca aj v situáciách, ktoré sú v rozpore s ich vlastným záujmom či hodnotami. Ich motiváciou býva často potreba uznania, túžba po pochvale alebo snaha zachovať si obraz „tej dobrej a poslušnej“ – aj za cenu potlačenia vlastných potrieb.
Sny sa rozplynuli ako oblaky
„Veci nabrali rýchly spád. Zanechala som školu, odišla od rodičov k Jarovi, otehotnela a čoskoro porodila. Niekoľko mesiacov po tom, čo sa narodila Dominika, skončil jej otec vo väzení – odsúdený za výrobu a predaj drog. Vrátila som sa na istý čas k rodičom a chvíľu to vyzeralo, že sa dávam dokopy. Ale bol to len dočasný stav. Krátko nato som sa osamostatnila, no spätným pohľadom to nebolo správne rozhodnutie. Okolie, v ktorom som sa pohybovala, tvorili výlučne ľudia z drogovej scény. Vlastne som ani nevedela nadviazať kontakt s nikým mimo tohto sveta. Pripadalo mi, že s „normálnymi“ ľuďmi nemám nič spoločné. Akoby som stratila schopnosť rozprávať sa o bežných veciach, o živote mimo sveta, v ktorom som žila“ smutne rozpráva Helena Bartošová.
„V tomto období prišlo to, čo môj život zlomilo. Sociálka mi vzala dieťa do detského domova, odkiaľ ju vzala moja sestra, za čo veľmi to ovplyvnilo náš vzťah. Hoc sme obe úplne iné a dokážeme sa počas 7 min pohádať 20x, ľúbime sa, vážime si jedna druhú a spája nás to najdôležitejšie – láska k našej dcére. Toto obodbie, odlúčenie od dcéry, ma zničilo, tu sa začala moja éra na ulici.“
Tenkrát poprvé
Keď človek prvýkrát užije drogu, jeho prežívanie býva veľmi intenzívne – často až ohromujúce. Všetko závisí od typu látky, prostredia, dávky, ale aj psychického stavu v danej chvíli.
„Bolo to nové, nepoznané, niečo, čo ma lákalo – ako zakázané ovocie. Hlava sa tešila, telo reagovalo silno, všetko bolo iné. U mňa to bol najprv pervitín. Cítila som nával energie, eufórie, pocit, že zvládnem všetko – ako keby sa všetky hranice a obavy rozplynuli. Heroín bol úplne iný. Priniesol pokoj, uvoľnenie, odpojenie od reality. Ako keby som sa na chvíľu ocitla vo vákuu, kde nič nebolí, nič netlačí, kde sa dá uniknúť pred všetkým, čo ma ťaží“ odpovedala Helena Bartošová na otázku aké pocity mala pri prvej dávke.
A aké boli tie ďalšie dávky?
„S každou ďalšou dávkou začalo byť všetko mimo toho stavu čoraz viac neznesiteľné. Zo zvedavosti sa stala potreba. Mozog akoby odmietal fungovať bez týchto pocitov. Realita pôsobila sivá, prázdna, depresívna. Pri pervitíne sa objavovali silné psychické výkyvy, pri heroíne sa pridali aj fyzické abstinenčné príznaky – bolesť, triaška, úzkosť. A to bol len začiatok kolotoča, z ktorého sa veľmi ťažko vystupuje“.
Boli dni, kedy som si hovorila, že už stačilo. Naozaj som nechcela. Po každej dávke prišla chvíľa, keď som si sľúbila, že to bolo naposledy. No tie sľuby rýchlo prehlušila túžba po ďalšej dávke. Boj s vlastnou hlavou som prehrávala znova a znova. Bolo to silnejšie než ja – a prevalcovalo to všetky dôvody, prečo by som mala prestať.
Ulica, strach a každodenné prežitie
Okolie, rodina, všetci sa od Heleny dištancovali, mali pocit, že jej nevedia už nijak pomôcť. Spávala po pivniciach, squatoch, v zimných čakárňach na stanici či u kamarátoch narkomanov. „Pravidelne vystavená drogám a násiliu. Bolo obdobie, kedy som si na drogy “zarábala” drobnými krádežmi a dostala som sa do väzenia.“ Sestra bola vždy prirodzene inteligentná a v dobrom zmysle slova prefíkaná. V tomto období však svoje schopnosti využívala v nebezpečnom svete so životom na hrane. ,,Tento svet je plný zvratov a strachu. Si jednou nohou vo väzení a druhou v hrobe. Doslova. Zažila som pády, aké si mnohí nevedia predstaviť ani v najhoršom sne. Skončila som vo väzení.“
Keď ti niekto povie, že si špina a odpad, začneš tomu veriť. A keď začneš veriť, že nestojíš za nič – prestaneš bojovať. Vtedy som bola presne tam. Stratila som všetko – identitu, dôstojnosť, zmysel existencie.
V nekonečnom kolotoči recidív
Hoc sa mnohokrát pokúšala prestať, neustále ju niečo zlomilo. Už na tom bola tak zle, že mala kolapsy a skončila v nemocnici. Počas jedného z kolapsov ju sanitka doviezla do nemocnice v kritickom stave. Tam jej lekár povedal vetu, ktorú nikdy nezabudne: „Ak s tým neprestaneš, do roka zomrieš. A nikto si ani nevšimne.“
Najťažšie je prestať. Ľudia so závislosťami neustále hľadajú motiváciu, ale to čo musia naozaj nájsť je chcenie. Dôvodov prestať či nezačať je predsa neúrekom.
Trápila sa sama. Bol tu input, ultimátum ,,Buď pôjdeš na liečenie, alebo svoju dcéru nikdy neuvidíš.“ Prvýkrát nastúpila na liečenie. Potom druhý, tretí. Vždy vydržala pár mesiacov. Ale tentokrát mala pri sebe partnera Karola, muža, ktorý to s ňou nevzdával ani keď prišli recidívy. Niečo sa v nej zmenilo. Začala veriť, že ešte stále má cenu. Aj keď tomu neveril takmer nikto.
Závislosť za závislosť – tentokrát na disciplíne
„To, čo mi počas tohto obdobia, aj počas obdobia recidív skutočne pomáhalo, bol pohyb a šport, najmä behanie. Čo je celkom paradox lebo aj na telesnej v škole som mala vždy výhovorku prečo neísť. Avšak teraz som to cítila inak. Nebolo to finančne náročné, no zároveň to bolo dostatočne oslobodzujúce. Moje telo aj duša získali neskutočnú rovnováhu“ pokračuje vo svojom príbehu Helena Bartošová.
Trvalo to roky. Učila sa jesť, spať, vydržať. Postupne nabrala kondíciu. Dala sa na silový tréning. Začala chápať svoje telo, svoju myseľ. Prihlásila sa na kurz trénerstva. A zrazu si ju ľudia začali všímať – nie ako „tú feťačku z ulice“, ale ako ženu s príbehom, ako tú, ktorá zvládla nemožné a dnes tu stojí s ohromnou silou v očiach.
Zrazu som sa začala hýbať nielen telom, ale aj vnútri. Každý výpad bol výkrikom – nezlomíte ma, nevrátim sa späť.
Najväčšou výhrou je jej vzťah s dcérou Dominikou. Budujú si ho neustále, lebo si vedomujú, že na vzťahoch musíme pracovať celý život a rozvíjať ich. „Trávime spoluveľa času, občas si spolu zacvičíme. Naučila ma byť mamou. Dospeli sme spolu. A každý jej úsmev a úspech je pre mňa ako odpustenie a odmena zároveň.“
Helena dnes motivuje všetky ženy
Dnes má 36 rokov a trénuje viac ako 17 žien. Možno viac ako polovica sú dievčatá, ktoré za ňou prišli nie iba kvôli postave. Hľadajú v nej motiváciu, keď nevládzu ďalej. Každá z nich v nej vidí niekoho, kto to nevzdal. Väčšina z nich sa stanú aj kamarátkami. Na sociálnych sieťach, kde zdieľa svoju cestu, jej často píšu dievčatá. „Kvôli tebe som dnes ráno vstala z postele“. „Keď si to zvládla ty, zvládnem to aj ja“. Helena nepotrebuje slávu, jej príbeh je krásna osveta pre každého, kto sa ocitne na dne, aby vedel, že aj z tmy sa dá vyjsť. Len treba chcieť.
Tréning nie je len o svaloch. Je to terapia. Je to krik z duše. A ja ich učím kričať správnym smerom.
„Často babám, ktoré trénujem dávam za príklad svoj život a ukazujem im, že aj horšie prípady sa dejú ale všetko sa dá zmeniť,otočiť vo svoj prospech. Hovorím im: Zaslúžiš si nový začiatok, aj keď si padla. Tvoje chyby ťa nedefinujú. Ale tvoj boj, ten z teba spraví človeka, ktorého budeš raz milovať.
Poznámka autora článku
Tento článok bol pre mňa tým najťažším, aký som kedy písala. Bol to pohľad do duše človeka, ktorého poznám celý život – a do príbehu, ktorého som sa stala súčasťou. Nie je jednoduché počúvať, čítať a zapisovať slová o prežívaní, o túžbach a pádoch niekoho, koho milujete. O to ťažšie, keď tým človekom je vaša sestra. Najhoršie je na tom vedomie, že všetci sa okolo môžu snažiť, ale ten človek musí sám chcieť, inak príde recidíva. Neskutočne som na ňu hrdá a teším sa z jej úspechov, vidím ju rásť vo veľkého človeka a to je po celom tom období najviac.
Najväčšou bolesťou však nie je minulosť, ale vedomie, že zatiaľ čo ona našla silu vrátiť sa späť, sú na svete stovky ďalších detí, ktoré dnes stoja tam, kde kedysi ona – na prahu závislosti, prázdnoty a ticha, ktoré dusí. Kolotoč, do ktorého sa dostanú, je tichý, neviditeľný, ale neúprosne silný. A dostať sa z neho je niečo, čo nedokáže každý resp malé percento. Práve preto verím, že rozprávať tieto príbehy má zmysel. Lebo každý hlas, ktorý zaznie z tmy, môže byť svetlom pre niekoho iného. Nezabúdajme na to, aký krehký je ľudský život.
