Jej hlas nebol podľa učebníc dokonalý. Mala výrazné sykavky, nezameniteľné zafarbenie a sama sa pôvodne chcela stať herečkou. Napriek tomu sa Hana Zagorová stala jedným z najrozpoznateľnejších hlasov Československa. Deväť rokov po sebe vyhrávala Zlatého slávika, predala milióny nahrávok a jej meno sa dostalo dokonca do bežnej reči. Za úsmevom „Haničky Písničky“ však existoval aj druhý príbeh, o celoživotnej chorobe, nenaplnenej túžbe po materstve, veľkej láske, bolestivých stratách a rozhodnutí postaviť sa komunistickému režimu v čase, keď mala takmer všetko, o čo mohla prísť. 6. septembra 2026 by Hana Zagorová oslávila osemdesiat rokov. Keď sa pri veľkých umelcoch po desaťročiach počítajú predané platne, ceny a vypredané koncerty, ľahko sa stratí to najdôležitejšie: prečo si ich ľudia vôbec pustili k sebe domov. Hana Zagorová patrila k interpretom, ktorých nebolo treba dlho počúvať, aby ich človek spoznal. Stačilo niekoľko slov. Ten hlas bol jemný, trochu zastretý, miestami akoby nalomený. Nebol to veľký dramatický hlas opernej divy ani technicky bezchybný vokál. Mal však niečo možno ešte vzácnejšie, identitu. A práve v tom sa skrýva prvý z mnohých paradoxov jej života. To, čo mohlo byť na začiatku kariéry vnímané ako nedostatok, sa napokon stalo jej podpisom.
Dievča, ktoré chcelo hrať divadlo
Hana Zagorová sa narodila 6. septembra 1946 v Petřkoviciach pri Ostrave. Už ako dieťa písala básne a hrala na klavíri. Hudba bola súčasťou jej sveta, no predstava veľkej speváckej kariéry spočiatku vôbec nebola tým hlavným plánom. Chcela byť herečkou. V roku 1963 sa prihlásila do ostravskej súťaže Hledáme nové talenty. Do finále sa síce nedostala, jej vystúpenie však otvorilo dvere k prvým profesionálnym kontaktom a nahrávkam.
Napokon nastúpila na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, kde v rokoch 1964 až 1968 študovala herectvo. Štúdium zakončila Vančurovou Josefínou a rovnakú postavu si neskôr zahrala aj pred televíznymi kamerami. Herectvo teda nebolo iba mladíckym snom. Bola naň profesionálne pripravená. Popri škole sa však čoraz viac približovala k hudbe.
Začala spolupracovať s ostravským rozhlasom, kde vznikali jej prvé nahrávky, a už v roku 1965 mala v televízii vlastný program Písničky pro Hanku. Spev, ku ktorému sa pôvodne dostala takmer náhodou, ju začal pomaly odvádzať od divadla. V roku 1968 vydala prvý singel Prý jsem zhýralá a o rok neskôr prišla Bludička Julie. Meno Hana Zagorová sa začínalo meniť na značku.
Praha zmenila všetko
Rozhodujúci zlom prišiel v roku 1969, keď sa presťahovala do Prahy. Dostala sa do prostredia najvýznamnejších československých skladateľov, textárov a hudobníkov. Spolupracovala s Orchestrom Václava Zahradníka, objavila sa v Semafore a jej hlas začali vyhľadávať skladatelia, ktorí presne pochopili, čo je na ňom výnimočné. Medzi nimi bol aj Karel Svoboda, ktorý pre ňu napísal skladby ako Gvendolína či Studánko stříbrná.
Od roku 1973 sa potom začala dlhoročná spolupráca s kapelníkom, kontrabasistom a skladateľom Karlom Vágnerom. A práve v tomto období sa naplno ukázalo, že Hana Zagorová možno nikdy nebude speváčkou, ktorej hlas by sa analyzoval podľa akademických tabuliek. Ale bola speváčkou, ktorú nebolo možné zameniť.
Jej zvláštne zafarbenie hlasu, jemná zachrípnutá farba aj charakteristické sykavky, ktoré mohli byť pôvodne považované za nedostatok, jej vytvorili absolútne rozpoznateľný prejav. Navyše bola vyštudovanou herečkou. Pieseň teda často iba nespievala. Ona ju zahrala. Možno preto dokázala aj jednoduchému textu dať pocit osobnej výpovede. A možno sa napokon herečkou predsa len stala. Len jej javiskom nebolo divadlo, ale pieseň.
Deväť rokov jej medzi českými speváčkami nikto nestačil
Sedemdesiate a osemdesiate roky z nej urobili jednu z najväčších hviezd Československa. Gvendolína. Studánko stříbrná. Maluj zase obrázky. Duhová víla. Asi, asi. Biograf láska. Sláva je bál. Počítadlo lásky. Skladby, ktoré postupne prestali patriť iba do obdobia, v ktorom vznikli. Začali patriť ľuďom. Od roku 1975 úspešne spolupracovala so spevákom Petrom Rezkom. Ich duet Duhová víla sa stal jednou z najznámejších piesní československej populárnej hudby.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa k nej pridali mladí speváci Petr Kotvald a Stanislav Hložek a trojica patrila k absolútnym fenoménom vtedajšej televíznej a koncertnej scény. A potom prišli čísla, ktoré dodnes pôsobia neuveriteľne. Hana Zagorová vyhrala Zlatého slávika deväťkrát za sebou, od roku 1977 do roku 1985. Deväť rokov nepretržite.
V časoch bez sociálnych sietí, streamovacích platforiem či YouTube to znamenalo jediné: Zagorová bola jednou z najmilovanejších osobností populárnej kultúry v krajine. Počas viac než päťdesiatročnej kariéry naspievala vyše 900 piesní a predala viac ako 10,5 milióna hudobných nosičov. V roku 2014 za tento výsledok získala diamantovú platňu Supraphonu a bola uvedená do Siene slávy hudobných cien Anděl.
Nie všetko, čo naspievala, malo rovnakú umeleckú hodnotu. Aj ona sama si uvedomovala, že pri obrovskom množstve nahrávok vznikali vedľa silných šansónov a kvalitných textov aj piesne podriadené dobovej popovej produkcii. Ale práve v tom sa ukazuje rozsah jej kariéry. Hana Zagorová nebola hviezdou jedného albumu alebo jedného desaťročia. Bola prítomná celé generácie.
Na pódiu úsmev. Za ním celoživotná choroba
Kým publikum videlo úsmev, farebné kostýmy, televízne programy a vypredané koncerty, existovala časť jej života, ktorá mala oveľa menej lesku. Hana Zagorová od mladosti trpela vážnym ochorením krvi, paroxyzmálnou nočnou hemoglobinúriou. Ide o vzácne získané ochorenie krvotvorby, pri ktorom dochádza k predčasnému rozpadu červených krviniek. Choroba ju sprevádzala prakticky celý dospelý život. Kontroly. Nemocnice. Transfúzie. Obmedzenia pri cestovaní.
Dlhé roky napríklad nemohla zostať mimo Československa príliš dlho, pretože potrebovala pravidelnú zdravotnú starostlivosť. A tak zatiaľ čo jej pracovný kalendár určovali koncertné termíny, v jej súkromnom živote existoval ešte jeden kalendár. Ten určoval jej zdravotný stav. Napriek tomu koncertovala mimoriadne intenzívne. V časoch najväčšej slávy absolvovala aj desiatky vystúpení mesačne. Len málokto z publika vedel, akú cenu za túto kariéru jej organizmus platil.
Najväčšia túžba, ktorú jej život nesplnil
Choroba jej však zobrala ešte niečo oveľa väčšie. Hana Zagorová túžila po dieťati. Lekári jej však tehotenstvo zo zdravotných dôvodov neodporúčali. Riziko bolo príliš vysoké. Pre ženu, ktorá deti chcela, zostávala adopcia. A práve tá zohrala dôležitú úlohu v jej prvom manželstve. V roku 1986 sa vydala za Vlastimila Harapesa, jedného z najvýznamnejších českých tanečníkov, sólistu a neskôr šéfa baletu Národného divadla v Prahe.
Aj ich svadba bola typická pre Zagorovej diskrétnosť. Hostia vraj dostali pozvánku, ktorá pôsobila ako pozvanie na narodeninovú oslavu, a až na mieste zistili, že prišli na svadbu. Ich vzťah však mal aj veľmi praktickú stránku. Vtedajší systém adopcií zvýhodňoval manželské páry. A Hana chcela byť mamou.
Dievčatko, ktoré už malo svoju izbu
Zagorová a Harapes sa skutočne pokúsili adoptovať dieťa. Do ich života prišlo malé dievčatko. Pripravili mu izbu a istý čas sa oň starali. Podľa neskorších spomienok Vlastimila Harapesa bola Hana pripravená výrazne obmedziť alebo dokonca prerušiť kariéru, aby sa mohla dieťaťu venovať. Adopcia však napokon nevyšla. Dieťa od nich odišlo.
Hana Zagorová sa k tejto skúsenosti neskôr vracala iba veľmi nerada. Bola to jedna z udalostí jej života, pri ktorých ani úspech, ani peniaze, ani popularita nedokázali nič vyriešiť. Ďalší pokus o adopciu už neprišiel.
A keď človek pozná túto časť jej príbehu, možno mnohé piesne o láske, túžbe a strate znejú trochu inak. Pretože nie všetko spievala iba z textu. Niečo veľmi dobre poznala.
S Harapesom sa rozišli, ale neznenávideli
Manželstvo Hany Zagorovej a Vlastimila Harapesa trvalo približne šesť rokov. Ich vzťah sa postupne skončil, no na rozdiel od mnohých známych párov po sebe nezanechali verejnú vojnu. Zostali si blízki. Aj desaťročia po rozvode o nej Harapes hovoril s rešpektom a po jej smrti patril medzi ľudí, ktorých strata hlboko zasiahla. Hana Zagorová však ešte pred definitívnym ukončením prvého manželstva stretla človeka, ktorý sa stal mužom jej života. Slovenského operného speváka Štefana Margitu.
Najprv si myslel, že je namyslená
Ich spojenie bolo na prvý pohľad zvláštne. Ona bola jednou z najväčších hviezd českého popu. On bol slovenský tenorista budujúci medzinárodnú opernú kariéru. Margita neskôr s humorom spomínal, že pri prvých stretnutiach mu Zagorová pripadala trochu namyslená. V skutočnosti bola plachá.
Čím viac sa spoznávali, tým viac sa prvý dojem rozpadal. Vzťah nabral rýchlosť a Margita ju napokon požiadal o ruku ešte v čase, keď formálne stále trvalo jej manželstvo s Harapesom. Rozvod bol uzavretý 29. mája 1992. A už 30. mája 1992 sa Hana Zagorová vydala za Štefana Margitu. Tentoraz to bolo iné.
Pre neho urobila to, čo predtým nedokázala pre nikoho
Celý život bola mimoriadne pracovitá. Koncerty boli na prvom mieste. Nahrávanie bolo na prvom mieste. Publikum bolo na prvom mieste. A potom prišiel Štefan Margita. Po svadbe Hana na niekoľko rokov výrazne obmedzila svoje pracovné aktivity a sprevádzala manžela počas jeho zahraničných angažmánov. Margita vystupoval v najvýznamnejších operných domoch sveta.
Hana s ním cestovala. Zrazu nemusela byť tou, na ktorú sa všetci pozerajú. Mohla byť ženou, ktorá počas manželovej skúšky nastúpi do metra, prejde sa po Paríži, Madride alebo New Yorku, sadne si do kaviarne a jednoducho pozoruje život. A podľa jej vlastných slov jej to neprekážalo. Pretože on jej za to stál. Ich manželstvo napokon trvalo viac než tridsať rokov.
„Tridsať rokov sme sa smiali“
Nemali vlastné deti. Každý z nich patril do úplne iného hudobného sveta. Margita do opery. Zagorová do populárnej hudby. Napriek tomu dokázali vytvoriť partnerstvo, ktoré patrilo k najstabilnejším známym manželstvám českého a slovenského šoubiznisu. Spoločne vystupovali, nahrávali duety, cestovali a postupne vytvorili vzťah, ktorý už nepotreboval veľké verejné gestá. Po Haninej smrti Štefan Margita povedal jednoduchú vetu: „Tridsať rokov sme sa smiali.“
Možno je to jeden z najkrajších opisov dlhého manželstva vôbec. Nie že sa nikdy nehádali. Nie že bolo všetko dokonalé. Ale že sa spolu tridsať rokov smiali.
„Nedělej Zagorku“
Máloktorému umelcovi sa podarí dostať sa do bežného jazyka. Hane Zagorovej áno. V češtine sa desaťročia používa veta: „Nedělej Zagorku.“ V preklade približne: nerob drahoty, nerob okolky, neostýchaj sa. O pôvode spojenia existuje viacero teórií a Zagorová sama hovorila, že presne nevie, ako vzniklo. Jedna populárna verzia ho spájala s filmom Trhák, v ktorom hrala učiteľku Elišku a kde jej postava dlho váha v romantickom vzťahu.
Presvedčivý dôkaz, že fráza vznikla práve tam, však neexistuje. Sama Zagorová si ho vysvetľovala skôr ako označenie človeka, ktorý sa ostýcha alebo robí „ofuky“. A vôbec jej neprekážalo, že sa jej meno používa týmto spôsobom. Naopak. Bavila ju predstava, že sa „Zagorka“ stala súčasťou jazyka. Možno aj preto, že napriek obrovskej sláve sama seba opisovala ako plachého človeka.
Filmová kariéra, ktorá mohla vyzerať úplne inak
Hoci vyštudovala herectvo, jej filmografia zostala pomerne krátka. Objavila sa napríklad v televíznom filme Madam a sedm loupežníků, v inscenácii Tlustý pradědeček a v ďalších televíznych projektoch. Najznámejšia filmová úloha prišla v roku 1980 vo filme Trhák od dvojice Zdeněk Svěrák a Ladislav Smoljak. Zagorová si zahrala hlavnú ženskú postavu učiteľky Elišky.
Film sa stal kultovou československou komédiou. Samotná Hana však k svojmu hereckému výkonu pristupovala s typickou sebairóniou a nikdy sa netvárila, že vytvorila veľkú dramatickú rolu. Je zvláštne premýšľať, čo by sa stalo, keby sa v šesťdesiatych rokoch rozhodla inak. Možno by si dnes Hanu Zagorovú pamätali ako herečku. Lenže potom by pravdepodobne nevznikol Biograf láska. A to si už československú kultúru predstaviť dokážeme iba ťažko.
Keď mala čo stratiť, podpísala Několik vět
V jej príbehu je ešte jedna kapitola, ktorá býva pri spomínaní veľkých hitov trochu zatlačená do úzadia. A pritom o nej veľa vypovedá. V júni 1989 podpísala Hana Zagorová opozičnú petíciu Několik vět. Dokument žiadal prepustenie politických väzňov, slobodu zhromažďovania, ukončenie cenzúry či otvorenejšiu verejnú diskusiu.
Zagorová pritom nebola undergroundová speváčka stojaca mimo oficiálnej kultúry. Presný opak. Bola jednou z najväčších hviezd Československa. Mala za sebou deväť Zlatých slávikov. Televíziu. Rádio. Koncertné haly. Milióny predaných platní. Mala čo stratiť. Po podpise petície prišli obmedzenia jej verejného vystupovania. Jej meno zaznelo dokonca v legendárnom prejave generálneho tajomníka KSČ Miloša Jakeša na Červenom Hrádku. Jakeš hovoril práve o Zagorovej a rozčuľoval sa nad tým, koľko zarába, a napriek tomu podpísala petíciu proti režimu. Podpis však neodvolala. O niekoľko mesiacov režim padol. A 23. novembra 1989 Hana Zagorová spievala na Václavskom námestí československú hymnu. Žena, ktorej mal režim obmedziť hlas, stála pred davom ľudí počas revolúcie.
Keď už nemusela dokazovať, že je hviezda
Po revolúcii sa jej kariéra zmenila. Deväťdesiate roky boli pokojnejšie a časť energie venovala manželstvu, písaniu či televíznym projektom. Moderovala reláciu Když nemůžu spát a so Štefanom Margitom neskôr vytvorili zábavnú televíznu šou Hogo Fogo Postupne sa však vrátila aj k hudbe. A dokázala niečo, čo sa mnohým spevákom jej generácie nepodarilo. Neostala uväznená iba vo vlastnej minulosti.
Spolupracovala aj s mladšími autormi vrátane Marka Ztraceného, Radůzy či Xindla X, ktorý zložil pre Hanu Zagorovú skladbu s názvom „Pravda z vína“, ktorá vyšła na jej štúdiovom albume Já nemám strach v roku 2018. Jej hudba získala modernejší zvuk, ale to podstatné zostalo. Hlas. Ten hlas, ktorý sa kedysi mohol zdať problémom. Po desaťročiach už predstavoval ochrannú známku.
Jej priateľka o nej povedala možno to najdôležitejšie
Po smrti Hany Zagorovej vznikla aj audioknižná verzia jej autobiografických spomienok Dřív než to zapomenu. Načítala ju jej celoživotná priateľka Vlasta Peterková, s ktorou sa Hana zoznámila už v roku 1964 počas štúdia herectva na JAMU. Boli spolužiačkami a bývali spolu na internáte. Peterková si na ňu spomínala ako na mimoriadne verného človeka, ktorý si udržiaval priateľstvá, vedel počúvať a napriek vlastným problémom sa nesťažoval.
Bola podľa nej človekom, ku ktorému mohli ostatní prísť so svojimi starosťami. A potom povedala niečo úplne obyčajné: Hanka sa krásne smiala. Pri všetkých Zlatých slávikoch, miliónoch platní a vypredaných koncertoch možno práve takéto spomienky ukazujú, čo po človeku skutočne zostáva.
Posledné roky už boli ťažké
V septembri 2020 sa Hana Zagorová nakazila covidom-19. Priebeh bol vážny a komplikoval už existujúce zdravotné problémy. Nasledoval postcovidový syndróm a ďalšie hospitalizácie. Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Pridávali sa ďalšie komplikácie, problémy s chrbticou, výrazná únava a opakované pobyty v nemocnici.
Koncerty musela rušiť alebo presúvať. Pre človeka, ktorý bol celý život zvyknutý pracovať a stáť pred publikom, to muselo byť mimoriadne ťažké. Napriek tomu sa stále plánoval návrat. Stále existovali ďalšie koncerty. Ďalšie piesne. A hlavne ďalšie spoločné chvíle so Štefanom.
26. august 2022
Hana Zagorová zomrela 26. augusta 2022 v Prahe vo veku 75 rokov. Do svojich 76. narodenín jej zostávalo iba jedenásť dní. Bezprostredne po smrti sa objavovalo viacero verzií jej posledných zdravotných komplikácií a médiá opakovane písali aj o cievnej mozgovej príhode. Je preto korektné zostať pri tom, čo je nesporné: jej zdravotný stav bol po desaťročiach vážneho ochorenia krvi a následných komplikáciách veľmi oslabený a v posledných mesiacoch života sa výrazne zhoršoval.
Jej smrť zasiahla Česko aj Slovensko. Štefan Margita prišiel o ženu, s ktorou prežil tri desaťročia. Po jej smrti jej venoval jednoduché slová: „Ďakujem ti za tridsať krásnych zamilovaných rokov.“
Osemdesiatka, ktorá už neprišla
6. septembra 2026 by Hana Zagorová oslávila osemdesiat rokov. Možno by pripravovala ďalší koncert. A možno by sedela so Štefanom Margitom niekde v kaviarni, pila kávu a sledovala ľudí. Možno by sa smiala na tom, že ju stále niekto volá Hanička. A možno by znova niekto povedal: „Nedělej Zagorku.“ Po Hane Zagorovej zostalo viac než deväťsto piesní, deväť Zlatých slávikov, milióny predaných platní, desiatky televíznych vystúpení a meno, ktoré poznalo niekoľko generácií.
Jej skutočný príbeh však možno najlepšie nevystihujú čísla. Ale paradoxy. Chcela byť herečkou a stala sa jednou z najväčších speváčok Československa. Jej hlas mal mať nedostatky a stal sa nezameniteľným. Celý život bojovala s vážnou chorobou, no ľudia si ju spájali predovšetkým s úsmevom. Túžila byť matkou, no dieťa jej život nedoprial. Bola hviezdou oficiálnej socialistickej kultúry, ale keď prišla chvíľa rozhodnutia, podpísala Několik vět a riskovala kariéru. A napokon stretla človeka, pre ktorého dokázala urobiť niečo, čo celé desaťročia takmer nevedela. Dať prácu na druhé miesto. Hana Zagorová spievala o láske, odchodoch, návratoch, nádeji, sklamaniach aj obyčajnom ľudskom šťastí. Možno jej ľudia verili práve preto, že mnohé z tých pocitov veľmi dobre poznala. Ona tie piesne najskôr žila.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
