Bol vrahom, vykrádačom hrobov a mužom, v ktorého dome polícia objavila predmety vyrobené z ľudských pozostatkov. Ed Gein však pravdepodobne nebol sériovým vrahom s desiatkami obetí, akého z neho postupne vytvorila populárna kultúra. Jeho prípad ovplyvnil Psycho, Texaský masaker motorovou pílou aj Mlčanie jahniat a o desaťročia neskôr sa k nemu vrátil seriál na Netflixe Monster: The Ed Gein Story. Problém je, že seriál rozprávajúci o tom, ako Hollywood pretvára skutočných vrahov na legendy, robí miestami presne to isté. Kde sa teda končí skutočný Ed Gein a kde sa začína monštrum vytvorené filmovým priemyslom? Upozornenie: Nasledujúci článok sa venuje skutočnému kriminálnemu prípadu a obsahuje opisy vraždy, znesväcovania tiel a ľudských pozostatkov.
Kto bol v skutočnosti Ed Gein?
Edward Theodore Gein sa narodil 27. augusta 1906 v americkom štáte Wisconsin. Do histórie kriminalistiky sa zapísal pod prezývkami Butcher of Plainfield či Plainfield Ghoul. V preklade Mäsiar z Plainfieldu alebo Plainfieldský ghúl (požierač mŕtvol). Keď sa dnes vysloví jeho meno, človek si ľahko predstaví jedného z najhorších sériových vrahov Ameriky. Skutočný prípad je však komplikovanejší.
Gein sa priznal k vraždám dvoch žien, Mary Hogan a Bernice Worden. Za vraždu Worden bol neskôr súdený. Polícia ho preverovala aj v súvislosti s ďalšími prípadmi a dodnes existujú špekulácie o smrti jeho brata Henryho, no ďalšie vraždy sa mu spoľahlivo dokázať nepodarilo. V populárnej kultúre sa napriek tomu jeho meno postupne zaradilo vedľa vrahov s násobne vyšším počtom obetí. Dôvodom nebol ani tak počet vrážd, ako to, čo vyšetrovatelia v novembri 1957 objavili na jeho farme.
Gein vyrastal na izolovanej farme pri Plainfielde so starším bratom Henrym, otcom Georgeom a matkou Augustou. Otec mal problémy s alkoholom, dominantnou postavou rodiny však bola Augusta. Bola extrémne nábožensky založená, panovačná a synom podľa dobových opisov vštepovala predstavu, že sexualita je hriešna a ženy predstavujú morálne nebezpečenstvo. Rodina žila pomerne izolovane a Ed mal problémy vytvárať bežné sociálne vzťahy.
Bolo by príliš jednoduché postaviť jeho neskorší život na rovnici „despotická matka vytvorila vraha“. Augusta však mala na syna nepochybne mimoriadny vplyv. Ed si k nej vytvoril veľmi silnú väzbu a po jej smrti v roku 1945 zostal na farme prakticky sám. Miestnosti, ktoré používala, údajne uzavrel a ponechal ich nedotknuté. Práve obdobie po jej smrti sa často považuje za významný bod jeho postupného psychického rozpadu.
Mimochodom Eduard Birke, náš obľúbený český true crime podcaster, spracoval prípad Eda Geina už pred 4 rokmi.
Zabil Ed Gein vlastného brata?
Henry Gein zomrel ešte pred matkou, v roku 1944, počas požiaru pri vypaľovaní porastu. Jeho smrť sa stala jednou z najtrvalejších záhad Geinovho príbehu. Okolnosti neskôr vyvolali pochybnosti a objavili sa tvrdenia o zraneniach na Henryho hlave. Pozornosť priťahovala aj skutočnosť, že Ed údajne dokázal priviesť pátrajúcu skupinu k bratovmu telu.
Postupne vznikla teória, podľa ktorej mohol Ed svojho brata zabiť a požiar využiť na zakrytie činu. Ako možný motív sa spomínalo aj to, že Henry začínal kritizovať Edovu nezdravú väzbu na matku. Lenže z podozrenia sa nikdy nestal dokázaný fakt. Henryho smrť bola oficiálne uzavretá ako nehoda, Ed nebol z jeho smrti obvinený a neexistuje dostatok dôkazov na to, aby sme dnes mohli tvrdiť, že svojho brata zavraždil.
Tento rozdiel je dôležitý aj pri sledovaní seriálu na Netflixe. Monster môže neistotu premeniť na dramatický príbeh a divák následne veľmi ľahko nadobudne pocit, že sleduje rekonštrukciu toho, čo sa skutočne stalo. V skutočnosti však pri Henryho smrti zostávame v rovine podozrenia.
Mary Hogan: prvá potvrdená obeť
Mary Hogan prevádzkovala krčmu neďaleko Plainfieldu. V decembri 1954 zmizla a vyšetrovanie v tom čase neviedlo k vyriešeniu prípadu. Jej telo sa nenašlo a až udalosti o tri roky neskôr ukázali, čo sa jej pravdepodobne stalo.
Po Geinovom zatknutí sa priznal, že Hoganovú zastrelil. Polícia navyše v jeho dome našla jej hlavu. Práve jej prípad bol dôležitý pre pochopenie rozsahu Geinových činov, pretože vyšetrovatelia už nečelili iba človeku, ktorý znesväcoval hroby. Ukázalo sa, že vraždil aj živé ženy. Zároveň však vznikla otázka, odkiaľ pochádzajú ostatné ľudské pozostatky nachádzajúce sa na jeho farme. Odpoveď viedla na miestne cintoríny.
Gein chodil v noci na cintoríny
Gein vykrádal hroby prevažne starších žien. Podľa vlastných výpovedí absolvoval desiatky nočných výprav na cintoríny a z viacerých hrobov skutočne odniesol telá alebo ich časti. Niektoré hroby polícia po jeho zatknutí otvorila a zistila, že jeho výpovede minimálne v časti prípadov zodpovedali skutočnosti.
Práve tu vznikol jeden z najväčších omylov okolo jeho prípadu. Keď sa začalo hovoriť o množstve ľudských pozostatkov v jeho dome, verejnosť si ich prirodzene spájala s množstvom zavraždených ľudí. Veľká časť pozostatkov však podľa vyšetrovania pochádzala z cintorínov. Nález ľudského tela alebo kože v Geinovom dome preto automaticky neznamenal ďalšiu obeť vraždy.
Gein z tiel odstraňoval časti kože a vyrábal z nich predmety. Vyšetrovatelia objavili masky z ľudskej kože, lebky, predmety potiahnuté kožou, časti tiel, korzet a časti odevu vytvorené zo ženského tela. Podľa jeho výpovedí sa pokúšal vytvoriť akýsi „ženský oblek“, ktorý si mohol obliecť.
Práve tento motív sa neskôr stal jednou z najvýznamnejších súčastí jeho popkultúrnej legendy. Interpretácie Geinovej motivácie sa však počas desaťročí menili a nie všetky psychologické vysvetlenia, ktoré mu spätne pripisujú filmy a seriály, možno považovať za historicky dokázané.
16. november 1957: chyba, ktorá odhalila farmu
K definitívnemu odhaleniu Geinových činov došlo 16. novembra 1957. V ten deň zmizla 58-ročná Bernice Worden, majiteľka železiarstva v Plainfielde. Jej syn Frank Worden bol zástupcom šerifa. Keď prišiel do obchodu, našiel krv a začal zisťovať, kto bol posledným zákazníkom jeho matky.
Stopa viedla k Edovi Geinovi. Záznamy ukazovali, že v obchode nakupoval v deň Wordenovej zmiznutia. Polícia preto zamierila na jeho farmu a v hospodárskej budove objavila jej telo. Wordenová bola zastrelená, telo bolo zohavené a zavesené dolu hlavou. Jej hlava sa našla v dome.
Následná prehliadka domu patrí medzi najznámejšie nálezy v dejinách americkej kriminalistiky. Vyšetrovatelia postupne objavovali ľudské kosti, lebky, masky vytvorené z kože tvárí, predmety potiahnuté ľudskou kožou a ďalšie telesné pozostatky. Bol to obraz taký extrémny, že sám osebe vytvoril priestor pre vznik legiend, ktoré sa neskôr miešali so skutočnými faktmi.
Bol Ed Gein kanibal alebo nekrofil?
Jedným z problémov Geinovho príbehu je, že po desaťročiach je veľmi ťažké oddeliť pôvodné policajné zistenia od neskoršieho folklóru. Gein popieral, že by jedol ľudské mäso. Rovnako popieral sexuálny styk s mŕtvymi telami. To samozrejme nijako neznižuje extrémnosť jeho činov, ale znamená to, že označenia ako kanibal alebo nekrofil nemožno automaticky prezentovať ako dokázanú skutočnosť.
Práve populárna kultúra postupne dopĺňala prázdne miesta jeho príbehu. Čím viac filmových vrahov bolo Geinom voľne inšpirovaných, tým ľahšie sa ich vlastnosti začali spätne pripisovať skutočnému človeku. Geinova legenda tak postupne začala žiť nezávisle od policajného spisu.
Koľko ľudí teda skutočne zavraždil?
Historicky sú s Geinom bezpečne spojené dve vraždy, Mary Hoganovej v roku 1954 a Bernice Wordenovej v roku 1957. Polícia ho preverovala aj v súvislosti s ďalšími zmiznutiami, no chýbali telá, priame dôkazy alebo jednoznačné priznania. Ani smrť jeho brata Henryho nebola dokázaná ako vražda.
Toto je zároveň jeden z najdôležitejších bodov pri porovnávaní skutočnosti so seriálom Monster: The Ed Gein Story. Seriál vytvára dojem oveľa rozsiahlejšej vražednej kariéry a v niektorých prípadoch spája Geina so skutočnými ľuďmi, ktorých osud zostal nevyriešený.
Evelyn Hartley bola skutočná. Dôkaz, že ju zabil Gein, však neexistuje
Evelyn Hartley bola pätnásťročná tínedžerka, ktorá zmizla v roku 1953 počas babysittingu v meste La Crosse vo Wisconsine. Jej prípad je skutočný a zostal nevyriešený. V priebehu rokov sa preverovali rôzne možnosti a Geinovo meno sa objavovalo medzi ľuďmi, ktorých bolo potrebné preveriť.
To však nie je to isté ako dôkaz viny. Monster z tejto historickej neistoty vytvára konkrétny príbeh a spája Geina s jej osudom oveľa jednoznačnejšie, než umožňujú dostupné fakty. Pre diváka, ktorý prípad nepozná, je veľmi ľahké odísť od seriálu s presvedčením, že Hartleyová bola ďalšou potvrdenou Geinovou obeťou. Nebola.
A práve tento typ dramatizácie je problematickejší než vymyslený rozhovor alebo zmena chronológie. Evelyn Hartleyová nebola fiktívna filmová postava. Bola to skutočná pätnásťročná dievčina, ktorej rodina nikdy nedostala definitívnu odpoveď na otázku, čo sa jej stalo.
Gein nevraždil mužov motorovou pílou
Ďalšie scény podporujú predstavu, že medzi Geinom a Leatherfaceom z Texaského masakru motorovou pílou existovala takmer priama historická súvislosť. Lenže Gein nie je známy tým, že by svoje obete vraždil motorovou pílou.
Film The Texas Chain Saw Massacre z roku 1974 sa jeho prípadom inšpiroval podstatne voľnejšie. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré pripomínajú Geina, je používanie ľudských pozostatkov a najmä maska z ľudskej kože. Leatherface však nie je filmovým portrétom Eda Geina a príbeh filmu nie je rekonštrukciou jeho zločinov. Je preto paradoxné, keď sa motív vytvorený filmom začne v neskoršom seriáli spätne vracať k človeku, ktorý film pôvodne iba čiastočne inšpiroval. Fikcia sa v takom prípade vracia do reality a mení spôsob, akým si ju pamätáme.
Adeline Watkins existovala. Seriálová Adeline je však niečo iné
Aj Adeline Watkinsová patrí k historickým postavám, ktoré Monster výrazne rozvíja. Po Geinovom zatknutí sa v dobovej tlači objavili tvrdenia, že s ním mala dlhoročný romantický vzťah a že ju dokonca požiadal o ruku. Samotná Watkinsová však následne rozsah ich vzťahu korigovala a pôvodné správy boli zjavne výrazne nafúknuté.
Seriál z tejto malej historickej medzery vytvára jednu zo svojich najdôležitejších postáv. Adeline preniká do Geinovho vnútorného sveta, chápe jeho temné túžby a stáva sa súčasťou oveľa komplikovanejšieho príbehu. Na takúto verziu ich vzťahu však nemáme historické dôkazy.
Podobný problém vzniká pri Bernice Wordenovej. Skutočnosť, ktorú poznáme, je oveľa jednoduchšia a tragickejšia: bola majiteľkou železiarstva, ktoré Gein navštevoval, a 16. novembra 1957 ju zavraždil. Ak seriál ich vzťahu pridáva romantickú alebo sexuálnu rovinu, ide o dramatizáciu, nie o spoľahlivo doloženú históriu.
Christine Jorgensenová a Ilse Koch: skutočné ženy v Geinových halucináciách
Medzi zaujímavé postavy, ktoré Monster: The Ed Gein Story vkladá do Geinovho vnútorného sveta, patria Christine Jorgensenová a Ilse Koch. Obe ženy skutočne existovali, avšak nikdy sa nestretli ani inak nespojili s Geinom. Ich rozhovory s ním sú súčasťou jeho halucinácií a predstáv, čo tvorcovia napokon zdôraznia aj v závere, keď má Gein pocit, že s nimi komunikuje. Divák tak spätne dostáva jasnejší signál, že nesledoval historické stretnutia, ale obrazy odohrávajúce sa v jeho mysli.
Christine Jorgensen bola americká transgender žena, herečka a speváčka, ktorá sa začiatkom 50. rokov stala po medicínskej tranzícii v Dánsku veľkou mediálnou osobnosťou. Seriál ju využíva najmä na konfrontáciu Geinových predstáv o ženskom tele a vlastnej identite. Jej prítomnosť zároveň oddeľuje transgender identitu od Geinovho patologického správania, jeho vytváranie ženského obleku z ľudskej kože nemožno automaticky interpretovať ako dôkaz, že bol transgender.
Druhou postavou je Ilse Koch, manželka veliteľa nacistického koncentračného tábora Buchenwald Karla-Otta Kocha, ktorá sa po vojne stala notoricky známou pre svoju brutalitu a obvinenia súvisiace s krutým zaobchádzaním s väzňami. S jej menom sa spájali aj príbehy o predmetoch z tetovanej ľudskej kože, hoci pri týchto tvrdeniach treba rozlišovať medzi povojnovými svedectvami, obvineniami a tým, čo bolo jednoznačne dokázané. Pre seriál je však paralela s Geinovým používaním ľudskej kože zrejmá, a preto sa Ilse stáva ďalšou postavou jeho narušeného vnútorného sveta.
Christine a Ilse tak v seriáli predstavujú dva veľmi odlišné obrazy, ktoré Geinova myseľ spracúva. Nie sú súčasťou jeho skutočného okruhu ľudí a ich rozhovory či telefonáty s ním sa historicky nestali. Sú scenáristickým nástrojom, prostredníctvom ktorého Monster vizualizuje jeho psychózu, predstavy o ženskom tele a hranicu medzi tým, čo sa v jeho živote skutočne odohralo, a tým, čo existovalo iba v jeho mysli.
Pomohol Ed Gein chytiť Teda Bundyho?
Nie. Aspoň neexistujú dôkazy, ktoré by takýto príbeh potvrdzovali. A predsa je predstava dramaticky takmer dokonalá. Jeden z prvých veľkých amerických mediálnych „monštier“ pomáha vyšetrovateľom pochopiť novú generáciu sériových vrahov. Gein sa tým symbolicky stáva akýmsi otcom modernej éry true crime.
V skutočnosti sa o Geina neskôr zaujímali odborníci na kriminálne správanie a John Douglas s ním hovoril, no predstava, že by Gein pomohol FBI vypátrať Teda Bundyho, nemá historickú oporu. Douglas považoval rozhovor s Geinom pre jeho psychický stav za prakticky nepoužiteľný. Táto seriálová úprava je však veľmi dôležitá pre pochopenie toho, čo sa Monster snaží robiť. Gein už nemá byť iba jedným konkrétnym páchateľom. Seriál z neho robí symbol, od ktorého sa odvíja moderná americká fascinácia sériovými vrahmi.
Prečo sa do príbehu mieša Alfred Hitchcock?
Práve toto môže byť pre diváka spočiatku najzvláštnejšia časť seriálu. Sledujeme Geina a Wisconsin päťdesiatych rokov a zrazu sa dej presunie k Alfredovi Hitchcockovi, Anthonymu Perkinsovi a vzniku filmu Psycho. Nie je to náhodná odbočka. Je to jedna z hlavných myšlienok celej série.
Tvorcov nezaujíma iba otázka, čo Ed Gein urobil. Zaujíma ich aj to, čo s Edom Geinom urobila kultúra. Geinov prípad sa dostal na verejnosť v roku 1957. O dva roky neskôr vyšiel román Psycho Roberta Blocha. Bloch žil vo Wisconsine a okolnosti Geinovho prípadu poznal, no Norman Bates nie je literárnou kópiou Eda Geina. Blocha fascinovala najmä predstava, že v malej komunite môže žiť navonok nenápadný človek a jeho susedia celé roky netušia, čo sa odohráva za dverami jeho domu.
Alfred Hitchcock následne adaptoval Blochov román. Nenakrúcal Geinov životopis. Norman Bates preto nie je Ed Gein s iným menom. A predsa medzi nimi existuje kultúrne spojenie.
Hitchcock nevytvoril repliku Geinovho domu pre Anthonyho Perkinsa
Seriál túto väzbu dramaticky zosilňuje. Hitchcockova dejová línia miestami vyvoláva dojem, akoby režisér takmer priamo prenášal Geinovu realitu na filmové plátno a Anthonyho Perkinsa nútil vstupovať do jeho sveta.
Historicky to takto neprebehlo. Neexistuje záznam, že Hitchcock vytvoril repliku Geinovho domu, aby ňou Perkins prechádzal a pripravoval sa tým na Normana Batesa. Batesov dom a motel boli filmové stavby a celý proces vzniku Psycha bol omnoho komplexnejší. Dôležitú úlohu mal Blochov román, scenár Josepha Stefana, Hitchcockova réžia aj samotný Perkinsov výkon. Seriál túto cestu zámerne skracuje na jednoduchú a vizuálne silnú líniu: Gein – Hitchcock – Norman Bates. Ako metafora funguje výborne. Ale ako historická rekonštrukcia nie.
Ako Ed Gein zmenil filmový horor
<p><p>A práve tu sa dostávame k možno najzaujímavejšej časti celého prípadu. Pred Geinom boli veľké filmové monštrá často nadprirodzené. Dracula bol upír, Frankensteinovo monštrum bolo stvorené v laboratóriu a vlkolak sa premieňal na zviera. Hrôza prichádzala zvonka bežného ľudského sveta.
Geinov prípad pomohol posilniť úplne inú predstavu: monštrum môže vyzerať ako obyčajný človek. Môže bývať na konci cesty, zdraviť susedov a príležitostne im pomáhať s prácou. Nemusí mať tesáky ani nadprirodzené schopnosti. Stačí, že zatvorí dvere svojho domu.
Psycho túto predstavu prenieslo do mainstreamovej kultúry. Norman Bates pôsobí spočiatku ako plachý, trochu zvláštny mladý muž. A práve kontrast medzi jeho zdanlivou obyčajnosťou a tým, čo sa skrýva za ňou, je zdrojom hrôzy.
O štrnásť rokov neskôr prišiel The Texas Chain Saw Massacre. Z Geinovho prípadu si zobral najmä groteskné používanie ľudských pozostatkov a motív masky z ľudskej kože. Leatherface však nebol Gein. Film vytvoril vlastnú mytológiu a vlastnú vražednú rodinu.
Ďalšia výrazná stopa sa objavila v The Silence of the Lambs. Jame Gumb alias Buffalo Bill túži vytvoriť ženský „oblek“ z kože svojich obetí. Podobnosť s Geinovým pokusom vytvoriť odev zo ženskej kože je zrejmá, no ani Buffalo Bill nie je jeho filmovým portrétom. Postava vznikla kombinovaním viacerých reálnych kriminálnych motívov a fikcie.
Z jedného skutočného človeka tak populárna kultúra vytiahla rôzne fragmenty. Norman Bates dostal vzťah k matke a narušenú identitu. Leatherface masku z ľudskej kože. Buffalo Bill ženský kožený „oblek“. A potom sa stalo niečo fascinujúce. Tieto fiktívne postavy začali spätne meniť našu predstavu o skutočnom Edovi Geinovi.
Keď film prepíše našu spomienku na skutočnosť
Motorová píla patrí Leatherfaceovi, ale postupne sa v kolektívnej predstavivosti začne spájať s Geinom. Norman Bates má svoju filmovú psychológiu, no niektoré jej časti začneme spätne pripisovať Geinovi. Buffalo Bill je fiktívny vrah, ale jeho brutalita ovplyvňuje spôsob, akým si predstavujeme skutočného človeka z Plainfieldu. Vzniká zvláštny kruh: skutočný zločin inšpiruje fikciu, fikcia sa stane slávnejšou než pôvodný prípad a následne zmení našu predstavu o skutočnom zločine.
Práve toto je podľa nás najzaujímavejšia myšlienka Monster: The Ed Gein Story. Seriál nechce iba rekonštruovať zločin. Chce ukázať mechanizmus, ktorým sa z človeka stáva kultúrne monštrum. Hitchcock preto v príbehu predstavuje okamih, keď sa Gein oddelí od vlastnej biografie a začne existovať ako zdroj filmových predstáv. Problém je, že seriál následne urobí presne to, pred čím varuje.
Čo bolo s Geinom po zatknutí?
Po zatknutí ho lekári označili za duševne nespôsobilého postaviť sa pred súd a diagnostikovali mu schizofréniu. Bol umiestnený do psychiatrickej starostlivosti a až v roku 1968 lekári dospeli k záveru, že je schopný chápať súdne konanie a spolupracovať so svojou obhajobou.
Súd sa týkal vraždy Bernice Wordenovej. Gein bol uznaný vinným, zároveň však bolo rozhodnuté, že v čase činu bol právne nepríčetný. Namiesto klasického väzenského trestu preto zostal v psychiatrickom zariadení. Podľa dostupných správ bol počas pobytu väčšinou pokojný a nespôsoboval výraznejšie problémy.
Zomrel 26. júla 1984 vo veku 77 rokov. Pochovali ho v Plainfielde vedľa členov rodiny. Ani jeho smrť však fascináciu verejnosti neukončila. Náhrobok sa stal cieľom lovcov morbídnych suvenírov, bol poškodzovaný a napokon ukradnutý. Hoci sa ho podarilo nájsť, na pôvodné miesto sa už nevrátil. Je v tom zvláštny a nepríjemný paradox. Muž, ktorý vykrádal cudzie hroby a odnášal si z nich časti tiel, sa po smrti sám stal objektom ľudí, ktorí si chceli odniesť kus jeho hrobu.
Monster verzus skutočnosť: kde seriál prekračuje hranicu?
Najväčším problémom Monster: The Ed Gein Story nie je samotná dramatizácia. Žiadny hraný seriál nedokáže presne rekonštruovať každý rozhovor a každý okamih života historickej osoby. Dialógy sa dopisujú, udalosti sa skracujú, chronológia upravuje a vedľajšie postavy sa spájajú. To je prirodzená súčasť filmového rozprávania.
Pri Monster však nejde iba o takéto úpravy. Seriál pracuje so smrťou Henryho Geina ako s oveľa konkrétnejším podozrením, hoci jeho vražda nebola dokázaná. Výrazne rozširuje úlohu Adeline Watkinsovej. Bernice Wordenovej pridáva osobnejšiu rovinu vzťahu s Geinom. Spája ho s Evelyn Hartleyovou, hoci jej zmiznutie zostáva nevyriešené. Používa motívy vrážd motorovou pílou, ktoré oveľa viac patria do sveta Leatherfacea než do Geinovho policajného spisu, a vytvára aj prepojenia na neskorších sériových vrahov, ktoré fungujú skôr ako metafora než história. Najväčší rozdiel je teda jednoduchý: skutočný Ed Gein bol vrah dvoch doložených obetí a vykrádač hrobov. Seriálový Ed Gein je postupne konštruovaný ako takmer univerzálny pôvodca moderného amerického hororu a true crime. A to sú dve veľmi odlišné veci.
Recenzia: Monster: The Ed Gein Story má fascinujúcu myšlienku. A potom ju sám zradí
Na Monster: The Ed Gein Story je najfrustrujúcejšie, že v jeho strede sa nachádza skutočne výborná myšlienka. Seriál nechce rozprávať iba o vrahovi. Chce hovoriť o nás. O filmovom priemysle, médiách, true crime a o spôsobe, akým sa z reálneho utrpenia stáva obsah, ktorý konzumujeme pri večeri. V tomto smere dáva Hitchcockova línia zmysel. Psycho predstavuje okamih, keď sa fragmenty Geinovho prípadu začnú meniť na kultúrny produkt. Nasleduje Leatherface, Buffalo Bill a nekonečný rad ďalších filmových vrahov. Skutočný človek postupne mizne a zostáva archetyp. Je to inteligentná a nepríjemná otázka: kto vlastne vytvoril monštrum? Páchateľ svojimi činmi alebo kultúra tým, že jeho obraz reprodukuje ďalších sedemdesiat rokov?
Charlie Hunnam je pritom jednou z najsilnejších stránok série. Geina nehrá ako neustále démonickú karikatúru. Dokáže pôsobiť detinsky, neisto, spoločensky neobratne a miestami takmer neškodne, aby sa o chvíľu neskôr stal mimoriadne znepokojujúcim. Práve tento kontrast funguje lepšie než akákoľvek krvavá scéna, pretože pripomína jednu z najdesivejších vlastností skutočného prípadu, ľudia v Plainfielde vedeli, že Gein je zvláštny, ale nevideli v ňom filmové monštrum.
Výborná je aj Laurie Metcalf ako Augusta. Najmä úvodné časti seriálu vďaka nej vytvárajú dojem dusivej psychologickej drámy o izolácii, náboženskom fanatizme, potlačenej sexualite, rodine a postupnom psychickom rozpade. Keby seriál zostal verný tejto polohe a skutočným udalostiam, mohol byť možno podstatne silnejší.
Vizuálne je však séria mimoriadne presvedčivá. Farma, zanedbané interiéry, studený Wisconsin, kostýmy, masky, kamera a nepríjemná farebnosť vytvárajú svet, v ktorom sa realita postupne mení na horor. Problémom však je, že hrôza je miestami až príliš dobre naaranžovaná. Seriál chce kritizovať estetizovanie skutočného násilia a zároveň ho sám estetizuje.
A práve tu súhlasíme s kritikmi. Monster sa opakovane pýta, prečo sa na takéto príbehy pozeráme. Zároveň však robí všetko preto, aby sme sa neprestali pozerať. Ľudská koža, mŕtvoly, sexualita, nekrofilné motívy, násilie, fantázie a ďalšie šokujúce obrazy sa postupne vrstvia. Seriál kritizuje senzáciechtivosť, no zároveň na nej stojí.
Ešte väčším problémom je množstvo tém, ktoré sa snaží obsiahnuť. Je to príbeh Eda Geina, jeho matky, Adeline, Mary Hoganovej, Bernice Wordenovej, Evelyn Hartleyovej, Alfreda Hitchcocka, Anthonyho Perkinsa, Roberta Blocha, Normana Batesa, Leatherfacea, Buffalo Billa, Teda Bundyho, kriminálneho profilovania, Hollywoodu, true crime a napokon samotného diváka. Každá z týchto tém by dokázala uniesť samostatnú epizódu. Spoločne však vytvárajú pocit, že seriál nevie, čím chce byť. Psychologickou drámou? Biografiou? True crime rekonštrukciou? Hororom? Esejou o dejinách filmu? Kritikou Hollywoodu? Kritikou divákov? Odpoveď znie: chce byť všetkým naraz. A práve preto sa jeho pozornosť neustále rozpadá.
Najväčší problém však podľa nás nie je chaotický scenár ani explicitné násilie. Je ním spôsob, akým seriál pracuje s pravdou. A je úplne legitímne vymyslieť rozhovor medzi dvoma historickými postavami, ak nepoznáme jeho presné znenie. Je pochopiteľné spojiť niekoľko udalostí alebo upraviť chronológiu, aby príbeh fungoval na obrazovke. Existuje však zásadný rozdiel medzi vymysleným rozhovorom a pripísaním vraždy skutočného človeka páchateľovi, ktorému nikdy nebola dokázaná. A preto je pre nás mimoriadne problematická práve Evelyn Hartleyová. Vytvoriť v hranom seriáli odpoveď a vložiť do nej Eda Geina je oveľa viac než bežná scenáristická licencia.
Paradox celej série je preto takmer dokonalý. Monster: The Ed Gein Story chce ukázať, ako médiá a Hollywood vytvorili z Geina legendu väčšiu než samotný človek. Lenže potom jeho legendu sám rozširuje. Pridáva mu obete, vzťahy, sexuálne situácie, filmové paralely a takmer nadprirodzený vplyv na všetko, čo v americkom horore a true crime prišlo po ňom. A pritom to vôbec nepotreboval.
Skutočný Ed Gein je desivejší než ten seriálový
Skutočný príbeh funguje práve preto, že nepotrebuje motorovú pílu, ďalšie vymyslené vraždy ani spojenie s Tedom Bundym. Gein celé roky žil v malej komunite, kde ho ľudia poznali. Rozprávali sa s ním, stretávali ho a považovali ho skôr za zvláštneho samotára než za človeka, ktorého dom ukrýva ľudské pozostatky. To je desivejšie než veľká filmová legenda.
Dve ženy skutočne zomreli. Ďalšie telá skutočne vykopal z hrobov. Z ľudských pozostatkov skutočne vyrábal predmety. Jeho dom skutočne existoval a polícia doň v novembri 1957 skutočne vstúpila. Nepotrebujeme mu pripísať Evelyn Hartleyovú. Ani nepotrebujeme z neho urobiť Leatherfacea. A nepotrebujeme ho zapojiť do pátrania po Bundym. Nepotrebujeme ani predstierať, že Hitchcock jednoducho preniesol jeho život do Psycha. Skutočnosť je dostatočne desivá sama osebe.
A možno práve tu Monster: The Ed Gein Story nechtiac položí svoju najlepšiu otázku: prečo nám už samotná pravda nestačí? Ed Gein bol skutočný človek, ktorý spáchal skutočné zločiny na skutočných ľuďoch. Filmový priemysel si z jeho prípadu vzal jednotlivé fragmenty a vytvoril z nich Normana Batesa, Leatherfacea či Buffalo Billa. Desaťročia filmov, kníh, dokumentov a článkov potom vytvorili druhého Eda Geina, popkultúrne monštrum, ktoré je oveľa väčšie než historický človek. A teraz vznikol seriál, ktorý nás upozorňuje, aby sme medzi týmito dvoma Geinmi rozlišovali. Škoda len, že tú hranicu sám tak často prekračuje.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
