Tridsaťdvaročný bývalý športovec Kristian Josip Periš sa ocitol v psychickej kríze. Jeho rodina mu chcela zabezpečiť odbornú pomoc. Namiesto návratu domov však prišla správa o jeho smrti. Záznam bezpečnostnej kamery zo záhrebskej psychiatrickej kliniky Sveti Ivan sa stal kľúčovým dôkazom vo vyšetrovaní podozrenia z obzvlášť závažnej vraždy. Štyria zdravotnícki technici skončili vo vyšetrovacej väzbe, riaditeľka nemocnice odstúpila a úrady preverujú, či zlyhali aj ďalší ľudia, ktorí mali pacienta chrániť.

Muž, ktorého život sa neskončil na športovisku, ale za dverami nemocničnej izby

Kristian Josip Periš mal 32 rokov. Bol bývalým atlétom, vyštudovaným kineziológom a pôsobil aj ako tréner v paraarmwrestlingu, teda športovom pretláčaní rukou pre športovcov so zdravotným znevýhodnením. Šport, fyzická príprava a práca s ľudským telom patrili k jeho profesionálnemu životu. Dňa 21. októbra 2026 sa však neocitol v centre pozornosti pre športový výkon. Jeho rodina sa obávala o jeho psychický stav. Podľa výpovedí sprostredkovaných chorvátskymi médiami prežíval intenzívny strach a paranoidné myšlienky. Blízki preto privolali pomoc.

Bol to moment, v ktorom sa osud človeka v psychickej kríze dostal do rúk zdravotníckeho systému. Rodina očakávala liečbu, bezpečie a odborný dohľad. Kristian však zomrel ešte v ten istý večer. Až neskôr sa verejnosť dozvedela, že v nemocničnej izbe existoval kamerový záznam zachytávajúci zásah, pri ktorom mali zamestnanci pacienta násilne znehybňovať, tlačiť mu vankúš na hlavu a zasahovať do oblastí tela, ktorých stláčanie môže ohroziť dýchanie.

Posledný deň jeho života

Čas príchodu, priebeh popoludňajšieho znehybnenia a čas úmrtia vychádzajú z informácií zverejnených chorvátskym ministerstvom zdravotníctva. Tieto udalosti sú základom prípadu. To, čo sa stalo medzi prijatím na kliniku a poslednými minútami Kristianovho života, je však podstatne komplikovanejšie.

Pred nemocnicou údajne hovoril, že sa bojí. Policajti ho podľa záznamov našli pokojného

Jedna z najznepokojujúcejších okolností prípadu nesúvisí priamo s poslednými ôsmimi minútami, ale s tým, čo sa odohralo niekoľko hodín pred nimi. Podľa policajných záznamov, ktorých obsah zverejnil chorvátsky portál Index, polícia zasahovala pri Kristianovi už približne o 15:23. Policajti ho našli sedieť na lavičke. V tom čase podľa záznamu nevykazoval agresívne správanie a nekládol odpor. Kristian mal policajtom povedať, že sa bojí vrátiť do nemocnice. Tvrdil, že počas predchádzajúceho pobytu ho tam mali zviazať a škrtiť.

Približne o 17:00 prišla polícia opäť. Tentoraz zdravotníčka Lucija Mance Šenjug podľa policajného záznamu uviedla, že pacient je pokojný, pripútaný k posteli a personálu sa nevyhráža. Policajti ho podľa dokumentácie našli dezorientovaného a utlmeného. Tieto informácie majú zásadný význam, pretože sa nezhodujú so všetkými neskoršími tvrdeniami o Kristianovej agresivite. Niektorí zamestnanci opisovali pacienta ako mimoriadne rozrušeného, uvádzali vyhrážky, pľuvanie a pokusy o uhryznutie. Podľa médií mal jeden zo zdravotníkov pri zásahu utrpieť vykĺbenie ramena. Zástupcovia personálu zdôrazňovali, že práca na akútnych psychiatrických oddeleniach prináša reálne riziko fyzického napadnutia.

Rodina však prostredníctvom advokáta Leona Zrnića odmietla obraz Kristiana ako agresívneho človeka, ktorého hospitalizácia súvisela s drogami. Advokát upozornil, že nebol prijatý na oddelenie liečby závislostí a že informácie z nemocnice nepotvrdzovali prítomnosť drog v jeho organizme. To však ešte neznamená, že Kristian nemohol v niektorej chvíli počas hospitalizácie prejavovať nepokoj alebo odpor. Práve rozpor medzi výpoveďami personálu, policajnými záznamami a kamerovým záznamom patrí k hlavným predmetom vyšetrovania.

Kľúčový dôkaz pochádza z miestnosti označenej 11A. Záznam zobrazuje približne osem a pol minúty zákroku. Ide o veľmi vážny dôkazný materiál. Jeho obsah zverejnili a analyzovali viaceré chorvátske médiá vrátane Indexu a Jutarnjeg listu. Nižšie uvedená rekonštrukcia vychádza z ich opisov, nie z nezávislého znaleckého vyhodnotenia originálneho záznamu.

Video záznam nájdete na našom Youtube tu. 

Prvé okamihy: Viacero ľudí proti jednému pacientovi

Kristian leží na nemocničnom lôžku. Je už čiastočne pripútaný. Okolo neho sa nachádzajú zdravotnícki pracovníci, ktorí sa snažia obmedziť jeho pohyb. V priebehu zachyteného úseku sa v miestnosti objaví spolu deväť osôb zo zdravotníckeho personálu. Nie všetky sú tam po celý čas. Kristian sa pohybuje, zjavne sa snaží uvoľniť. Podľa zamestnancov mal kričať, pľuvať a pokúšať sa ich uhryznúť. Analýza dostupného videa však podľa Indexu bezprostredne pred použitím vankúša nezachytáva jednoznačný pokus o uhryznutie.

Vankúš na hlave: Najznepokojujúcejšia časť záznamu

Počas zákroku mu jeden z technikov podľa vyšetrovacích materiálov položí vankúš na hlavu. Ďalší sa mal podieľať na jeho pritláčaní. Z analýzy publikovanej Indexom vyplýva, že vankúš zostáva na hlave pacienta približne sedem a pol minúty z celkových osem a pol minúty záznamu. Dôležité je rozlišovať, že viditeľná prítomnosť vankúša na hlave počas tohto času ešte sama osebe neurčuje presnú intenzitu tlaku ani to, v ktorých momentoch úplne či čiastočne obmedzoval dýchanie. Prokuratúra však v opise podozrenia výslovne uvádza pritláčanie vankúša na oblasť tváre a krku spôsobom, ktorý mal brániť voľnému dýchaniu.

Jedno z vysvetlení personálu hovorí o snahe zabrániť pacientovi v hryzení. Jeden zo zamestnancov mal použitie vankúša opísať ako nepísaný postup. Takéto vysvetlenie vyvoláva otázku, či v nemocnici existovala neformálna prax, ktorú jej zamestnanci považovali za prijateľnú. Samotná existencia údajného nepísaného postupu však neznamená, že bol bezpečný alebo zákonný.

Údery a tlak na krk

Záznam podľa médií ďalej zachytáva údery rukou a lakťom. Jeden zo zdravotníkov mal Kristiana opakovane zasiahnuť lakťom do oblasti hrudníka. V záverečnej časti znehybňovania je podľa analýzy viditeľný aj tlak kolenom na oblasť krku. Prokuratúra vyšetruje nielen samotné údery, ale aj pritláčanie tela, držanie rúk a ďalšie konanie jednotlivých podozrivých. Zásadným momentom je približne siedma minúta a pätnásta sekunda záznamu. Podľa Indexu sa vtedy Kristian prestáva viditeľne hýbať. Personál na jeho telo ešte určitý čas pôsobí fyzickou silou. Z videa však nemožno bez medicínskeho posúdenia určiť presný okamih, keď stratil vedomie, prestal normálne dýchať alebo došlo k zástave obehu.

Posledné sekundy: Zistenie, že nereaguje

Po ôsmej minúte si zdravotníci podľa analýzy všimnú, že Kristian nereaguje. Vankúš je odstránený a personál začína resuscitáciu. Podľa Indexu sa masáž srdca začína v priebehu niekoľkých sekúnd od zistenia jeho stavu. To je dôležitý detail: zo zverejnených opisov nemožno tvrdiť, že personál po rozpoznaní bezvedomia ešte dlhý čas vedome odkladal oživovanie. Nevysvetlená však zostáva oveľa závažnejšia otázka: prečo nebolo zhoršenie jeho stavu rozpoznané skôr a či k nemu prispel samotný spôsob fyzického obmedzenia.

Čo odhalila pitva a prečo sa stále čaká na jej definitívny záver

Predbežné pitevné zistenia podľa vyšetrovacích dokumentov uvádzajú krvné podliatiny, odreniny, zlomeniny rebier a opuch pľúc a mozgu. Každé z týchto zranení má svoj medicínsky význam, no pri posudzovaní smrti je nutné zodpovedať aj otázku mechanizmu vzniku. Napríklad niektoré zlomeniny rebier môžu vzniknúť aj pri intenzívnej kardiopulmonálnej resuscitácii. Bez podrobného súdnolekárskeho vyhodnotenia preto nemožno automaticky pripísať všetky poranenia úderom alebo pritláčaniu. Rovnako samotná srdcová zástava nepredstavuje dostatočné vysvetlenie príčiny smrti. Je potrebné určiť, čo k nej viedlo.

Podľa chorvátskej verejnoprávnej televízie HRT neboli k 12. novembru dokončené doplňujúce toxikologické a histologické vyšetrenia. Tie môžu pomôcť vysvetliť vplyv liekov, poškodenie tkanív či ďalšie okolnosti. Znalci budú musieť preskúmať najmä to, či došlo k mechanickému obmedzeniu dýchania, aký význam mal tlak na hrudník a krk, či k smrti prispela podaná medikácia a akú úlohu zohrali jednotlivé poranenia. Rovnako bude dôležité vyhodnotiť ich kombinovaný účinok.

Štyria muži vo väzbe. Kto sú podozriví?

Záhrebská prokuratúra 8. novembra 2026 začala vyšetrovanie štyroch zdravotníckych technikov pre podozrenie z obzvlášť závažnej vraždy osobitne zraniteľnej osoby. Podľa dokumentov, ktorých obsah publikoval Index, ide o týchto mužov: Matija Vragović (1994), Noa Hrenar (2004), Mladen Lončar (1974), Ivan Brlić (1998). 

Všetci štyria sa nachádzajú vo vyšetrovacej väzbe. Ich procesné postavenie však neznamená právoplatné preukázanie viny. Prokuratúra podľa zverejnených dokumentov predpokladá, že pri znehybňovaní pacienta použili násilie, pričom boli uzrozumení s možnosťou jeho smrti. Takéto podozrenie je podstatne závažnejšie než samotné zanedbanie zdravotnej starostlivosti. Dôležité bude preukázanie konkrétneho konania každého z mužov, jeho zavinenia a príčinnej súvislosti so smrťou.

Čo sa vie o ich minulosti?

O predchádzajúcom pracovnom pôsobení podozrivých je verejne dostupných málo spoľahlivo potvrdených informácií. Po vypuknutí kauzy sa objavili aj tvrdenia ďalších ľudí o údajnom nevhodnom zaobchádzaní s pacientmi v minulosti. Tieto výpovede však nemožno bez ďalšieho považovať za dôkaz, že sa konkrétny podozrivý už predtým dopúšťal násilia. Zdravotnícka inšpekcia chce preveriť aj to, či nemocnica evidovala staršie sťažnosti na postup svojich zamestnancov.

Kto ďalší bol v miestnosti a prečo nezasiahol?

Práve tu sa prípad prestáva týkať iba štyroch konkrétnych mužov. Podľa analýzy vyšetrovacích dokumentov sa na zázname objavuje viac zdravotníckych pracovníkov. Niektorí podľa výpovedí pomáhali držať pacientove končatiny, ďalší mali byť prítomní počas podania injekcie alebo pri neskoršom priebehu zákroku. To vyvoláva mimoriadne citlivú otázku, či všetci zúčastnení dokázali rozpoznať neprimerané násilie a či mal niekto z nich povinnosť zasiahnuť.

Zároveň však nemožno automaticky považovať každého prítomného človeka za spolupáchateľa. Ich prípadná trestná zodpovednosť závisí od konkrétnej úlohy, vedomostí, možností konať a zákonných povinností. Dňa 12. novembra hlavný chorvátsky štátny žalobca Ivan Turudić potvrdil, že vyšetrovanie sa zatiaľ vedie voči štyrom osobám, ale môže sa rozšíriť, pokiaľ to odôvodnia dôkazy. Potvrdil tiež, že kamerový záznam bol prokuratúre doručený 6. novembra a považuje sa za zákonne získaný dôkaz.

Druhá časť škandálu: Prečo sa čakalo takmer dva týždne?

Kristian zomrel 21. októbra. Kamerový záznam si podľa vlastného vyjadrenia vtedajšia riaditeľka kliniky Majda Grah prezrela až 4. novembra. Časový odstup vyvolal otázky o postupe vedenia nemocnice, jeho kontrolných mechanizmoch aj o komunikácii s políciou a ministerstvom.

Podľa medializovaných informácií pritom rodina podala trestné oznámenie už 23. októbra. Vznikajú tak dve samostatné otázky: prečo vedenie nemocnice nepreskúmalo záznam skôr a prečo ho polícia nezískala bezprostredne po oznámení podozrenia.

Čo zistila zdravotnícka inšpekcia

Inšpekcia potvrdila nezrovnalosti v dokumentovaní fyzického obmedzovania Kristiana. Večerné opatrenia, počas ktorých došlo k zástave srdca, podľa ministerstva nezodpovedali predpísanému protokolu. Zistilo sa tiež, že správu o udalosti nepodpísali všetci zúčastnení zdravotníci. Ministerstvo upozornilo aj na nedostatočnú prípravu personálu na zvládanie rozrušených pacientov. Ministerka zdravotníctva Irena Hrstić následne požadovala vyvodenie zodpovednosti voči vedeniu a odvolanie správnej rady kliniky. Preverovanie zodpovednosti nemocnice pokračuje.

Čo personál smel urobiť a čo chorvátske pravidlá výslovne zakazujú?

Psychiatrické pracoviská môžu v nevyhnutných situáciách použiť fyzické obmedzenie pacienta. Nejde však o neobmedzené oprávnenie použiť silu. Chorvátsky predpis o použití donucovacích opatrení voči osobám so závažnými duševnými poruchami stanovuje, že znehybnenie má byť výnimočným riešením pri vážnom a bezprostrednom ohrození zdravia alebo bezpečnosti.

Rozhodnutie má spravidla prijať psychiater. V naliehavej situácii môžu konať aj ďalší oprávnení zdravotníci, ale musia o tom bezodkladne informovať psychiatra. Predpis zároveň výslovne zakazuje tlak na krk, hrudník a brucho pri opísanom postupe fyzického znehybňovania. Dôležité sú tiež dôstojnosť pacienta, ochrana pred poranením, kontrola zdravotného stavu a priebežné prehodnocovanie nevyhnutnosti obmedzenia. V prípade Kristiana tak nejde iba o otázku, či mal byť pripútaný k posteli. Vyšetrovanie musí preveriť, či bolo obmedzenie vôbec potrebné, ako sa realizovalo a či po celý čas existovali medicínske dôvody na pokračovanie zákroku.

Zamestnanci sa zastali kolegov. Otvorili aj otázku podmienok na psychiatrii

Prípad vyvolal napätie aj medzi zamestnancami kliniky. Približne stovka pracovníkov podľa 24sata protestovala proti prepúšťaniu kolegov pred ukončením vyšetrovania a kritizovala nedostatočné zabezpečenie akútnych psychiatrických oddelení.

Zdravotníci opisovali fyzické útoky na personál, nedostatok ochrany, personálne zaťaženie a chýbajúce školenia na zvládanie agresívnych pacientov. Jedna zo sestier vypovedala, že v minulosti pri napadnutí pacientkou utrpela zranenie hlavy a poruchu sluchu. Tento pohľad nemožno pri serióznom spracovaní prípadu vynechať. Násilie voči zdravotníckemu personálu je samostatný a závažný problém. Nevytvára však ospravedlnenie pre neprimeranú silu voči pacientovi. Bezpečnosť zamestnancov a bezpečnosť pacientov musia byť súčasťou jedného funkčného systému.

Premiér hovorí o vražde. Rodina pripravuje verejnú rozlúčku

Chorvátsky premiér Andrej Plenković označil dianie na zázname za vraždu. Ide o silné verejné vyjadrenie predsedu vlády, nie o právoplatný súdny záver. V širšej spoločnosti sa prípad stal symbolom obáv z toho, čo sa môže odohrávať za zatvorenými dverami zariadení, v ktorých sú pacienti odkázaní na pomoc a dohľad druhých. V Záhrebe sa objavil aj transparent venovaný Kristianovej pamiatke s odkazom, že boj za jeho prípad sa iba začína.

Rodina prostredníctvom advokáta Leona Zrnića oznámila verejnú spomienku na Kristiana. Trg bana Jelačića, pri fontáne Manduševac, Záhreb. Pokojné spomienkové zhromaždenie organizované rodinou zosnulého.

Sedem otázok, ktoré musí vyšetrovanie zodpovedať

1. Prečo bolo potrebné pokračovať vo fyzickom obmedzovaní? Bolo v tom čase naozaj prítomné bezprostredné ohrozenie?
2. Kto rozhodol o jednotlivých opatreniach? Bol postup schválený príslušným lekárom a riadne zaznamenaný?
3. Prečo bol použitý vankúš? Existoval podobný postup v nemocničnej praxi a vedelo o ňom vedenie?
4. Čo presne spôsobilo Kristianovu smrť? Bol rozhodujúci nedostatok kyslíka, tlak na telo, lieky alebo kombinácia okolností?
5. Prečo ďalší prítomní zamestnanci zákrok nezastavili? Čo videli, vedeli a mohli v konkrétnom okamihu urobiť?
6. Prečo nemocnica nepreverila kamerový záznam bezprostredne po smrti? A prečo ho polícia získala až 6. novembra?
7. Išlo o izolovaný incident alebo prejav širšieho zlyhania? Existovali staršie upozornenia, sťažnosti či nedostatky v školení personálu?

Tieto otázky zostávajú otvorené. Ich zodpovedanie môže zásadne ovplyvniť ďalší vývoj trestného konania aj vyvodenie zodpovednosti v nemocnici.

Keď sa miesto pomoci stane miestom tragédie

Na tomto prípade nie je desivá iba predstava fyzického násilia, ktoré podľa vyšetrovateľov mohlo viesť k smrti 32-ročného človeka. Rovnako znepokojujúce je, že Kristian vstúpil do zdravotníckeho zariadenia práve preto, že potreboval odbornú pomoc. V čase psychickej krízy je človek často mimoriadne zraniteľný. Môže byť vystrašený, dezorientovaný či nespolupracujúci. Preto existujú presné pravidlá, podľa ktorých má zdravotnícky personál postupovať.

Smrť Kristiana Josipa Periša predstavuje test, či dokážu chorvátske inštitúcie určiť individuálnu vinu, odhaliť prípadné systémové zlyhania a zabezpečiť, aby sa podobný incident neopakoval. Najdôležitejšie je, aby bol tento prípad vyšetrený na základe dôkazov, nie verejného pobúrenia, mediálneho tlaku ani záujmov nemocnice či politikov. Pre rodinu zostáva skutočnosť, ktorú už žiadne vyšetrovanie nezmení: Kristian 21. októbra prišiel do nemocnice živý a v ten istý večer zomrel.