Parkovacia politika patrí medzi témy, pri ktorých sa zo Slovákov veľmi rýchlo stávajú odborníci na dopravu, samosprávu aj verejné financie. Stačí zaviesť platené parkovanie a okamžite počúvame, že „už sa platí úplne za všetko“ a „Vallove výmysli“. Lenže parkovacie miesto nie je bezplatná služba a už vôbec nie automatický nárok majiteľa auta. A platené parkovanie rozhodne nie je slovenský vynález či výmysel primátora Bratislavy Matúša Valla. Parkovacia politika je celosvetová záležitosť a vo väčšine miest sveta nie je bezplatné parkovanie, len v určitých časoch, čo je aj u nás. Slovák by chcel všetko zadarmo. Bezplatné parkovanie pred domom, ideálne vždy voľné, najlepšie priamo pod oknom. K tomu opravené cesty, nové chodníky, viac zelene, kvalitnú MHD, čisté ulice, bezpečné priechody a samozrejme nižšie dane. A keď niekto pripomenie, že toto všetko niečo stojí, veľmi rýchlo sa objaví nostalgická veta: „Za socializmu toto nebolo.“ Nebolo. Ale nebolo ani množstvo áut, ktoré máme dnes. Ani banány, mandarinky a nedalo sa cestovať. A už vôbec neplatí predstava, že socializmus bol akýmsi zlatým obdobím, počas ktorého štát rozdával všetko zadarmo a každému zabezpečil pohodlný život.
„Zlatý socík“? Auto ste si najskôr museli vôbec zohnať
Porovnávať dnešné problémy s parkovaním so socialistickým Československom bez širšieho kontextu nedáva veľký zmysel. Výskum vývoja dopravy v bývalom Československu pripomína, že za socializmu bolo vlastníctvo a používanie osobných automobilov výrazne obmedzenejšie. Produkcia automobilov pre súkromný trh bola limitovaná, dovoz západných vozidiel bol prakticky obmedzený a dopyt prevyšoval ponuku. Na nové auto sa preto čakalo.
Podobne vyzerala aj dostupnosť ďalšieho spotrebného tovaru. Odborná literatúra ale aj všetci tí, ktorí socializmus žili, opisujú nedostatok tovarov a dlhé rady ako bežnú súčasť života v centrálne plánovanej ekonomike Československa. Takže áno, možno ste nemuseli riešiť parkovaciu aplikáciu. Lenže zároveň bolo na cestách podstatne menej áut a dostať sa k niektorým veciam, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť, bolo oveľa komplikovanejšie.
Romantická predstava „všetko bolo lacné alebo zadarmo“ navyše ignoruje jednoduchú ekonomickú realitu: nič, čo musí niekto postaviť, opraviť, udržiavať a spravovať, nie je v skutočnosti zadarmo. Otázkou je iba to, kto to zaplatí.
Parkovacie miesto nie je kus ničoho
Pri parkovaní máme zvláštnu tendenciu považovať niekoľko štvorcových metrov verejného priestoru za prirodzené príslušenstvo svojho auta. Lenže parkovacie miesto musí niekto vybudovať. Cestu treba asfaltovať, opravovať a čistiť. Treba zabezpečiť odvodnenie, dopravné značenie, osvetlenie, zimnú údržbu či kontrolu. A predovšetkým, mestský priestor má svoju hodnotu.
Plocha, na ktorej celý deň stojí súkromné vozidlo, nemôže byť v rovnakom čase chodníkom, stromoradím, cyklotrasou, detským ihriskom, predzáhradkou ani priestorom pre ďalšie využitie. Prečo by teda malo byť samozrejmé, že majiteľ automobilu môže tento verejný priestor neobmedzene využívať zadarmo?
Platené parkovanie nie je slovenský výmysel. Choďte sa pozrieť do Talianska
Argument, že parkovacia politika je ďalší slovenský spôsob, ako „vyťahovať peniaze z ľudí“, narazí na realitu prakticky okamžite po prekročení hraníc. Stačí ísť do Rakúska či Talianska. A vlastne stačí ísť do Čiech. Boli ste v Prahe? Hotel na bookingu má napísané, že má parking, ale v skutočnosti ho buď nemá, ale môžete aprkovať vedľa za príplatok, alebo na ulici za príplatok, alebo ho má aj hotel, ale za príplatok.
V Taliansku, Automobile Club d’Italia vysvetľuje systém veľmi jednoducho: modré čiary označujú platené parkovacie miesta, biele spravidla bezplatné miesta a žlté sú určené pre osobitné kategórie používateľov. Ceny a časy spoplatnenia určujú jednotlivé mestá.
V Ríme sú napríklad parkovacie miesta označené modrými čiarami spoplatnené. Bežná tarifa je aktuálne 1 euro za hodinu mimo zón s obmedzenou premávkou a 1,20 eura v nich. Mesto zároveň používa rôzne zvýhodnené sadzby a výnimky. A Taliansko rozhodne nie je výnimkou. Regulované a platené parkovanie je štandardným nástrojom dopravnej politiky miest. Prečo? Pretože problém je všade podobný: áut pribudlo, ale mestský priestor sa nenafúkol.
Parkovacích miest bude vždy menej, ako by sme chceli
Toto je možno najnepríjemnejšia časť celej diskusie. Žiadny primátor, starosta ani mestský poslanec nedokáže zabezpečiť, aby mal každý obyvateľ veľkého mesta bezplatné parkovacie miesto presne pred svojím domom. Najmä na sídliskách, ktoré vznikali v období, keď domácnosti vlastnili podstatne menej automobilov. Dnes nie je ničím výnimočným domácnosť s dvoma či troma autami. Ulice však zostali približne rovnako široké.
Keď máme 500 miest a 700 áut, žiadne politické heslo nevytvorí ďalších 200 miest. Máme iba niekoľko možností: postaviť parkovací dom, zabrať ďalšiu zeleň alebo verejný priestor, obmedziť parkovanie, podporovať alternatívnu dopravu alebo existujúce miesta regulovať. A práve na to slúži parkovacia politika.
Žiaľ problém s parkovaním nie je problémom len veľkých miest. Vidíme to teraz, pred komunálnymi voľbami, ako kandidáti sľubujú, že zrušia parkovaciu politiku alebo obmedzia. Nie, neurobia to, museli by totiž niekde tie parkovacie miesta nájsť, a mesto nenafúknete a ani rozpočet mesta. Hlavne chcete niekto radšej parkovisko ako priestor pre svoje deti na hranie?
Platenie za parkovanie nie je iba vyberanie peňazí
Cena má pri parkovaní ešte jednu dôležitú funkciu, reguluje dopyt. Ak môžem nechať auto na atraktívnom mieste zadarmo celý deň, nemám prakticky žiadny dôvod preparkovať ho. Ak je parkovanie spoplatnené podľa času a lokality, začnem rozmýšľať, či potrebujem na danom mieste stáť osem hodín, či nepoužijem parkovací dom, MHD alebo záchytné parkovisko.
Lenže parkovací dom ani P+R parkovisko (tzv. Park and Ride, teda „zaparkuj a pokračuj verejnou dopravou“, čiže v našom ponímaní záchytné parkovisko) sa nedajú postaviť zo dňa na deň. Najskôr treba nájsť vhodný pozemok, vyriešiť jeho vlastníctvo, pripraviť projekt, dopravné napojenie, financovanie a povoľovacie procesy. Nasleduje verejné obstarávanie a až potom samotná výstavba. Pri väčších projektoch sa preto nebavíme o týždňoch, ale často o rokoch.
Navyše nestačí postaviť parkovací dom hocikde. Musí byť tam, kde ho ľudia reálne využijú, a záchytné parkovisko má význam najmä vtedy, keď naň nadväzuje kvalitná a pravidelná verejná doprava. Parkovacia politika preto nemôže čakať niekoľko rokov, kým sa vybuduje všetka chýbajúca infraštruktúra. Regulácia existujúcich miest a budovanie nových kapacít musia ísť súbežne.
A treba povedať aj ďalšiu vec: parkovacie domy nie sú zadarmo. Stoja milióny eur a ich výstavbu, prevádzku aj údržbu musí niekto zaplatiť. Aj preto dáva zmysel, aby sa aspoň časť príjmov z parkovania vracala späť do dopravnej infraštruktúry, do parkovacích domov, P+R parkovísk, MHD, chodníkov či ďalších riešení, ktoré postupne znižujú tlak na ulice.
Výsledkom správne nastavenej regulácie nemá byť „potrestanie vodiča“. Cieľom má byť zvýšenie šance, že človek, ktorý parkovacie miesto skutočne potrebuje, ho nájde. Aj Bratislava vo svojich materiáloch vysvetľuje, že zmyslom regulácie nemá byť samotné vyberanie peňazí, ale regulovanie dopravy a efektívnejšie využívanie obmedzeného verejného priestoru.
Kam teda idú peniaze z parkovania?
A tu sa dostávame k úplne legitímnej otázke. Ak mesto od ľudí vyberá parkovné, verejnosť má právo vedieť, čo sa s peniazmi deje. Pri Bratislave máme konkrétne čísla. Parkovací systém PAAS priniesol za rok 2025 príjmy viac ako 22,96 milióna eur. Mestským častiam pripadlo približne 4,5 milióna eur a hlavné mesto disponovalo výnosom vyše 18,46 milióna eur. To však nie je čistý zisk.
Výdavky Bratislavy na zavádzanie a prevádzku regulovaných parkovacích zón presiahli v rovnakom období 9,4 milióna eur. Do fondu určeného na rozvoj udržateľnej mobility bolo za rok 2025 smerovaných viac ako 8,82 milióna eur, pričom ďalšie prostriedky zostali z predchádzajúceho roka. Mesto uvádza, že financie z fondu mobility majú smerovať napríklad do parkovacích domov, cyklotrás, záchytných parkovísk, MHD či električkových tratí. Časť výnosov dostávajú mestské časti. Preto je úplne namieste kontrolovať, koľko systém stojí, koľko vyberie a kam peniaze smerujú. To je však iná otázka ako tvrdenie, že parkovanie má byť principiálne zadarmo.
Parkovacia politika môže byť zlá. To však neznamená, že parkovanie má byť zadarmo
Tu treba rozlišovať dve veci. Občan má plné právo kritizovať konkrétnu parkovaciu politiku. Môže byť príliš drahá. Zóny môžu byť zle nastavené. Môže chýbať dostatok záchytných parkovísk. Mesto môže nedostatočne investovať do parkovacích domov. Rezidentské pravidlá môžu byť komplikované a prevádzkové náklady systému neprimerané. To všetko sú legitímne témy na verejnú diskusiu. Ale z tvrdenia „tento systém je nastavený zle“ nevyplýva „parkovanie má byť zadarmo“. To sú dve úplne odlišné veci.
Keď chcete parkovať zadarmo, stále to niekto zaplatí
Predstavme si, že mesto zruší parkovné. Parkovacie miesta však nezmiznú. Stále ich treba vyznačovať, opravovať a udržiavať. Cesty treba čistiť a rekonštruovať. Verejný priestor treba spravovať. Takže kto to zaplatí? Všetci daňovníci. Aj človek, ktorý auto nevlastní. A tiež aj senior, ktorý jazdí električkou. Aj rodina, ktorá má jedno vozidlo namiesto troch „Parkovanie zadarmo“ teda často znamená iba to, že náklady majiteľa automobilu rozdelíme medzi všetkých obyvateľov mesta. A to už zrazu neznie až tak bezplatne.
Menej kriku o „ryžovaní“, viac kontroly nad tým, ako sa peniaze používajú
Diskusia o parkovaní by preto nemala byť súbojom medzi „zlými mestami“ a „chudákmi vodičmi“. Oveľa dôležitejšie otázky sú: Je cena primeraná? Funguje systém efektívne? Koľko stojí jeho prevádzka? Vracia sa dostatočná časť vybraných peňazí späť do dopravy? Budujú sa parkovacie domy a P+R parkoviská? Zlepšuje sa MHD? A majú obyvatelia transparentný prístup k výsledkom? Presne toto by sme mali od samospráv požadovať. Nie ilúziu, že všetko má byť zadarmo.
Zlatý socializmus ani bezplatné parkovanie neexistujú
Možno je lákavé spomínať na dobu, keď vraj bolo „všetko lacnejšie a jednoduchšie“. Lenže za socializmu nebolo parkovanie jednoduchšie preto, že by komunisti objavili geniálny dopravný model. Jedným z dôvodov bolo jednoducho to, že automobilov bolo výrazne menej a ich dostupnosť bola obmedzenejšia. Dnes chceme slobodne vlastniť jedno, dve či tri autá. Chceme cestovať. Chceme nakupovať, kde chceme, a bývať, kde chceme. To všetko je v poriadku.
Len k vlastníctvu auta nepatrí automatické vlastníctvo niekoľkých štvorcových metrov verejného priestoru pred domom. Parkovanie nie je ľudské právo. Je to využívanie obmedzeného priestoru, o ktorý sa delíme všetci. Preto sa o kvalite konkrétnej parkovacej politiky pokojne hádajme. Kontrolujme každé euro. Kritizujme nezmyselné poplatky, drahú prevádzku či nedostatok nových parkovacích kapacít. Ale prestaňme predstierať, že parkovanie má byť zadarmo. Pretože zadarmo nie je. Nikde. Rozdiel je iba v tom, či zaň zaplatí ten, kto parkuje, alebo sa účet nenápadne rozdelí medzi všetkých ostatných.
A odpoveď na otázku, ktorá vás zaujíma najviac po dočítaní článku: áno, máme doma autá. A áno, som s tým stotožnená, že za parkovanie si platím. Robím to v iných krajinách, robím to aj vo svojej vlastnej.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
