ADHD, OCD, trauma, úzkosť, „overstimulation“, vyhorenie. Pojmy, ktoré ešte pred pár rokmi patrili najmä do ambulancií psychológov a psychiatrov, dnes počujeme medzi reelsami o skincare, ranných rutinách a káve. Sociálne siete nepochybne pomohli hovoriť o duševnom zdraví otvorenejšie. Zároveň však vytvorili prostredie, v ktorom sa z bežnej ľudskej vlastnosti môže po tridsaťsekundovom videu stať symptóm a zo symptómu vlastná diagnóza. Na Instagrame či TikToku dnes nie je problém naraziť na video s titulkom „5 nenápadných prejavov ADHD“, „Ak robíte toto, možno máte OCD“ alebo „Signs you have unhealed trauma“. Zabúdate, kam ste položili kľúče? ADHD. Máte radi uprataný stôl? OCD. Ste unavení z ľudí? Autistický burnout. Nechce sa vám odpovedať na správy? Nervový systém je v „freeze mode“. Zle ste sa cítili po nepríjemnom vzťahu? Trauma. Samozrejme, takéto príklady sú zjednodušením. A presne v tom spočíva problém. Psychické poruchy sa nediagnostikujú podľa jednej vlastnosti, jedného nepríjemného obdobia ani podľa toho, koľkokrát prikývneme pri videu cudzieho človeka.
Sociálne siete urobili pre duševné zdravie aj veľa dobrého
Bolo by chybou tvrdiť, že celý fenomén je negatívny. Vďaka sociálnym sieťam sa o psychických problémoch hovorí podstatne otvorenejšie. Ľudia, ktorí roky netušili, prečo majú určité ťažkosti, sa prostredníctvom cudzej skúsenosti niekedy prvýkrát dozvedia, že existuje pomoc.
To platí napríklad aj pri ADHD u dospelých, ktoré môže byť diagnostikované až v dospelosti. Americká psychiatrická asociácia upozorňuje, že časť ľudí mala príznaky už v detstve, ale nikdy nebola diagnostikovaná. Väčšia informovanosť a destigmatizácia preto môžu mať pozitívny efekt.
Problém vzniká vo chvíli, keď sa veta „toto stojí za konzultáciu s odborníkom“ zmení na „toto mám, pretože sa v tom videu spoznávam“. Psychologička Amanda Rose z Cleveland Clinic to vystihuje jednoducho: „pocity, ktoré človeka k určitému záveru privádzajú, môžu byť úplne autentické, „but the diagnosis isn’t“„. Diagnóza sama osebe bez odborného posúdenia potvrdená nie je.
TikTok vie byť veľmi presvedčivý. Presný však byť nemusí
Výskumníci sa už na kvalitu podobného obsahu pozreli. V štúdii publikovanej v The Canadian Journal of Psychiatry analyzovali Anthony Yeung, Enoch Ng a psychiater Elia Abi-Jaoude sto populárnych TikTok videí o ADHD. Výsledok? 52 percent hodnotili ako zavádzajúcich, 27 percent predstavovalo osobnú skúsenosť a len 21 percent bolo vyhodnotených ako užitočných.
Najviac zavádzajúceho obsahu pochádzalo od ľudí bez zdravotníckeho vzdelania. Veľká časť videí prisudzovala ADHD symptómy, ktoré sa môžu objavovať aj pri úzkosti, depresii, problémoch vo vzťahoch, zmenách nálady či ďalších ťažkostiach. A problém sa nestratil ani s časom. Analýza 125 populárnych ADHD videí publikovaná neskôr označila 50,4 percenta obsahu ako zavádzajúceho. Autori zároveň našli v komentároch pomerne časté stotožňovanie vlastného správania s tým, čo používateľ videl vo videu.
Výskum z roku 2025 zašiel ešte ďalej. Vedci analyzovali 1 000 TikTok videí o 26 témach duševného zdravia z viac ako 16 krajín. Len približne pätina analyzovaných videí bola založená na referenčných zdrojoch. Medzi oblasti, pri ktorých sa objavovali problematické tvrdenia, patrili neurovývinové poruchy, poruchy osobnosti, psychotické poruchy či psychiatrická liečba. Pri ADHD a autizme autori upozorňovali aj na extrémne zjednodušené „diagnostické“ pravidlá typu: ak zabúdate kľúče, určite máte ADHD.
Psychiater Anthony Yeung pritom upozorňuje na obe strany problému: sociálne siete môžu znižovať stigmu a zvyšovať zdravotnú gramotnosť, zároveň však prinášajú riziko dezinformácií a zdravotnej úzkosti.
Zabúdam. Som unavená. Som prestimulovaná. Znamená to ADHD?
Nie. Môže? Áno. A práve rozdiel medzi týmito dvoma odpoveďami je dôvod, prečo existuje diagnostika. ADHD nie je synonymum pre roztržitosť. Symptómy musia byť dlhodobé, objavovať sa vo viacerých prostrediach a významne zasahovať do fungovania človeka. Pri diagnóze ADHD v dospelosti sa navyše skúma prítomnosť symptómov už pred 12. rokom života. A potom prichádza diferenciálna diagnostika.
Problémy s koncentráciou totiž môžu súvisieť aj s nedostatkom spánku, depresiou, úzkosťou, užívaním návykových látok či ďalšími zdravotnými problémami. CDC preto výslovne uvádza, že vyšetrenie môže zahŕňať aj medicínske a psychologické posúdenie, aby sa iné príčiny vylúčili. Práve tu tridsaťsekundové video zlyháva.
Nevie, ako ste fungovali ako dieťa, nevie, ako spíte, nevie, či máte depresiu. A nevie, čo sa deje vo vašej práci, rodine ani organizme. Algoritmus pozná predovšetkým jednu vec: na čom ste zostali pozerať.
OCD nie je láska k poriadku a PTSD nie je synonymum nepríjemného zážitku
Podobný problém vznikol aj pri ďalších diagnózach. „Som trochu OCD,“ hovoria ľudia o dokonale zoradenej kozmetike alebo kuchynskej linke. Lenže OCD je charakterizované opakovanými nechcenými obsesívnymi myšlienkami, nutkavými rituálmi alebo oboma. Pri poruche môžu tieto symptómy zaberať viac ako hodinu denne, spôsobovať výrazné utrpenie a zasahovať do každodenného života. International OCD Foundation upozorňuje, že zľahčovanie OCD na vtip či osobnostnú zvláštnosť môže trivializovať skúsenosť ľudí, ktorí s poruchou skutočne žijú.
Rovnako problematicky sa používa pojem trauma a PTSD. Nie každá bolestivá udalosť znamená posttraumatickú stresovú poruchu. Po traumatickej udalosti sú úzkosť, problémy so spánkom, smútok či opakované premýšľanie prirodzenými reakciami a u väčšiny ľudí časom ustúpia. Pri PTSD ide o konkrétnu kombináciu symptómov, ktorá trvá dlhšie ako mesiac a významne zasahuje do fungovania človeka. Keď každý nepríjemný ex-partner dostane nálepku „trauma“ a každá potreba symetrie „OCD“, neznamená to väčšie pochopenie psychických porúch. Niekedy práve naopak.
Prečo môže byť samodiagnostika nebezpečná
Najväčším rizikom nie je to, že si človek prečíta o ADHD a začne o sebe premýšľať. Zvedavosť na vlastné fungovanie je zdravá. Riziko nastáva, keď sa hypotéza zmení na hotový záver. Psychológovia upozorňujú, že medzi psychickou skúsenosťou a psychickou poruchou je zásadný rozdiel. Emócie a psychické stavy sú súčasťou bežného života; pri poruche ide o vzorec symptómov, ktorý výrazne narúša fungovanie doma, v škole, práci alebo inom prostredí.
Pri samodiagnostike navyše veľmi ľahko nastane efekt potvrdzovania vlastnej hypotézy. Začnete sledovať videá o ADHD a algoritmus vám ukáže ďalších dvadsať. Čím viac ich sledujete, tým viac váš feed vytvára dojem, že celý svet vysvetľuje práve táto jedna diagnóza.
Cleveland Clinic upozorňuje, že sociálne siete tak môžu vytvoriť informačnú „echo chamber“. Človek potom môže odborníkovi nevedomky opisovať hlavne symptómy, ktoré zapadajú do diagnózy, o ktorej je už presvedčený, a prehliadať ostatné. To môže znamenať nesprávnu liečbu, prehliadnutie iného problému alebo zbytočné patologizovanie vlastnej osobnosti.
Načo vlastne potrebujeme vedieť, či diagnózu máme?
Toto je možno najdôležitejšia otázka. Diagnóza by nemala byť nová verzia znamenia horoskopu. Jej zmyslom nie je povedať: toto som ja. Jej zmyslom je povedať: toto pravdepodobne vysvetľuje vaše ťažkosti a toto sú možnosti, ako vám pomôcť.
Správna diagnóza môže rozhodnúť o type psychoterapie, liekoch, ďalších vyšetreniach či praktických opatreniach v každodennom živote. Pri ADHD môže odborník zároveň skúmať úzkosť, depresiu či problémy so spánkom. Pri OCD existuje napríklad špecifická forma kognitívno-behaviorálnej terapie nazývaná ERP (exposure and response prevention), ktorá má pre túto poruchu dobrú evidenciu.
Inými slovami: diagnóza má význam najmä vtedy, keď vedie k lepšiemu pochopeniu a vhodnej pomoci. Nie iba k novému hashtagu v bio.
A čo keď je problémom čiastočne práve telefón?
Tu sa dostávame k ďalšiemu paradoxu súčasnosti. Človek môže na sociálnych sieťach hovoriť o tom, že je prestimulovaný, vyčerpaný, nevie sa sústrediť, potrebuje spomaliť a jeho hlava nezvláda ďalšie podnety, a zároveň trávi niekoľko hodín denne v prostredí postavenom na nepretržitom prúde nových obrazov, zvukov, komentárov, notifikácií a spätnej väzby. To neznamená, že Instagram „spôsobil ADHD“. Také tvrdenie by bolo nevedecké.
Ale existuje čoraz viac dôkazov, že problematické používanie sociálnych sietí súvisí s úzkosťou, depresiou, horším spánkom a nižším wellbeingom. Veľká meta-analýza z roku 2024 zahŕňajúca 182 štúdií a viac než milión účastníkov našla malé, ale významné asociácie medzi používaním sociálnych médií, depresiou a úzkosťou; výraznejšie vzťahy sa objavovali pri problematickom používaní. Autori zároveň upozorňujú, že samotná asociácia ešte nedokazuje príčinu.
Zaujímavé sú preto experimenty, pri ktorých vedci používanie sociálnych sietí priamo obmedzili. V randomizovanej štúdii mladých ľudí vo veku 17 až 25 rokov s príznakmi emocionálneho distresu viedlo obmedzenie sociálnych sietí približne na hodinu denne počas troch týždňov k väčšiemu poklesu depresívnych a úzkostných symptómov a FOMO a k zlepšeniu spánku v porovnaní s kontrolnou skupinou.
Meta-analýza desiatich randomizovaných štúdií publikovaná v roku 2025 potom zistila, že obmedzenie sociálnych médií prinieslo v priemere malé, ale štatisticky významné zníženie depresívnych symptómov. Autori zároveň zdôrazňujú potrebu ďalšieho výskumu dlhodobých účinkov. Zaujímavé je aj to, že úplný „digitálny detox“ nemusí byť automaticky lepší. Výskum skôr naznačuje, že pre časť ľudí môže byť efektívnejšie rozumné obmedzenie a vedomé používanie než teatrálne vymazanie všetkých aplikácií na sedem dní.
A čo ak nám neškodí iba to, čo sledujeme, ale aj potreba neustále niečo vytvárať?
Je jednoduché hovoriť o tom, že by sme mali menej scrollovať. Menej času na Instagrame, menej TikToku, vypnúť notifikácie, položiť telefón pred spaním. Lenže pri ľuďoch, ktorí sa sociálnymi sieťami živia, existuje ešte jedna menej diskutovaná stránka problému.
Oni totiž sociálne siete iba nesledujú. Oni na nich prakticky nepretržite vyrábajú vlastný život. Raňajky nie sú iba raňajkami. Najskôr treba svetlo, záber, možno video prípravy, detail taniera a krátku vetu do stories. Káva s partnerom nie je iba kávou. Výlet nie je len výletom. Dovolenka nie je úplným voľnom. A niekedy už ani obyčajné popoludnie s deťmi nie je chvíľou, ktorá zostane iba rodine. Telefón je stále niekde medzi človekom a tým, čo práve prežíva.
A práve toto môže byť oveľa vyčerpávajúcejšie, než sa na prvý pohľad zdá. V slovenskom influencer prostredí dnes môžeme vidieť aj zvláštny paradox. Na jednej strane vzniká čoraz viac veľmi osobných výpovedí o vyčerpaní, prestimulovaní, úzkostiach, poruchách príjmu potravy či potrebe „spomaliť“. Na druhej strane sa to isté spomaľovanie často okamžite mení na ďalší obsah. Aj chvíľa oddychu dostane kameru. Káva, na ktorú si človek išiel vyčistiť hlavu, potrebuje fotografiu. Veta o tom, že potrebujeme byť viac prítomní, vzniká počas chvíle, keď pozeráme do displeja.
Nejde o odsudzovanie influencerov ani o tvrdenie, že zverejnená fotografia automaticky znamená problém. Ide skôr o otázku, ktorú by sme si mohli občas položiť všetci: Dokážeme ešte niečo zažiť bez toho, aby sme pri tom zároveň premýšľali, ako to bude vyzerať online?
Keď jedlo prestane byť jedlom a začne byť obsahom
Obzvlášť citlivou témou je jedlo. Jedlo totiž nie je iba príjem kalórií. Je to rituál, vôňa, chuť, rozhovor, rodina, obed s priateľmi, nedeľná večera, chvíľa pri jednom stole. A pre ľudí, ktorí majú komplikovaný vzťah k jedlu alebo skúsenosť s poruchami príjmu potravy, môže byť práve návrat k prirodzenému prežívaniu jedla veľmi dôležitou súčasťou života. Preto môže pôsobiť kontraproduktívne, ak sa každé jedlo súčasne mení na pracovný materiál.
Človek už totiž iba neje. Sleduje, ako jedlo vyzerá. Premýšľa nad záberom. Kontroluje svetlo. Možno jedlo odfotí z troch uhlov. Natočí prvé sústo. Neskôr kontroluje reakcie publika. A namiesto jednoduchého zážitku vzniká ďalšia situácia, ktorú treba pozorovať, hodnotiť a prezentovať. Výskum o poruchách príjmu potravy a sociálnych sieťach pritom ukazuje, že online obsah o „recovery“ nie je automaticky neškodný len preto, že je označený ako cesta k uzdraveniu. Analýza instagramových príspevkov pod hashtagmi venovanými zotavovaniu z porúch príjmu potravy zistila, že časť príspevkov stále obsahovala behaviorálne alebo psychologické znaky poruchového správania a iba malá časť priamo povzbudzovala k vyhľadaniu odbornej pomoci.
To samozrejme neznamená, že človek s poruchou príjmu potravy nesmie zverejniť fotografiu obeda. Znamená to však, že sociálne siete môžu byť v tejto oblasti dvojsečné. Môžu priniesť komunitu, podporu a pocit, že človek nie je sám. Zároveň môžu udržiavať pozornosť neustále pripútanú k jedlu, telu, kontrole, porovnávaniu a reakciám ostatných. Aj výskumníci skúmajúci TikTok upozornili, že hranica medzi obsahom podporujúcim recovery a obsahom, ktorý môže poruchové vzorce opäť upevňovať, môže byť nejasná.
A niekedy môže byť najzdravším momentom pri jedle práve ten, z ktorého nevznikne vôbec nič. Žiadna fotografia. Žiadne video. Žiadne „what I eat in a day“. Len obed.
Keď sedíme pri jednom stole, ale v skutočnosti tam nie sme
Nie je to iba romantická predstava o „živote offline“. Výskum naznačuje, že telefón dokáže meniť kvalitu samotného sociálneho zážitku. V jednom experimente bolo viac ako 300 ľudí požiadaných, aby išli na jedlo s priateľmi alebo rodinou. Časť mala telefóny na stole, časť ich odložila. Ľudia, ktorí mali telefóny pri sebe, sa cítili viac rozptyľovaní a spoločný čas si užívali menej. Výsledok sa zopakoval aj pri sledovaní bežných sociálnych situácií mimo laboratória.
Novší experiment ukázal podobnú vec: ľudia, ktorí mali počas osobného stretnutia prístup k telefónom, sa menej socializovali a celkový zážitok hodnotili horšie ako ľudia, ktorí telefón pri sebe nemali. Je na tom niečo veľmi súčasné. Sedíme oproti partnerovi, dieťaťu či kamarátke, ale časť našej pozornosti už čaká na vibráciu telefónu. A pri tvorbe obsahu je to ešte komplikovanejšie. Telefón nemusí ani zazvoniť. Stačí, že v hlave beží otázka: Nemala by som toto natočiť? V tej chvíli sa človek z účastníka vlastného života trochu stáva jeho kameramanom.
Ani pri jedle nie je rozptýlenie úplne nevinné
Výskum jedenia pri rozptýlení sa pôvodne často sústreďoval na televíziu alebo počítače, princíp je však zaujímavý aj v ére smartfónov. Experimentálne štúdie ukazujú, že keď je naša pozornosť počas jedla zamestnaná inou úlohou, môže to ovplyvniť, ako dobre si jedlo pamätáme a ako neskôr vnímame sýtosť či ďalší príjem jedla. Najnovšia meta-analýza z roku 2026 zistila, že rozptýlené jedenie bolo spojené predovšetkým s vyšším príjmom pri nasledujúcom jedle, hoci výsledky týkajúce sa množstva zjedeného priamo počas rozptýleného jedla boli menej jednoznačné.
Výskum teda nehovorí: odfotíte si cappuccino a poškodili ste si zdravie. Skôr pripomína niečo oveľa jednoduchšie, pozornosť je súčasťou jedenia. Vnímame chuť, vôňu, sýtosť aj samotný zážitok. Ak túto pozornosť zakaždým rozdelíme medzi jedlo, kameru, správny uhol záberu, správu na WhatsAppe a Instagram, je logické, že z jedla zostáva trochu iný zážitok. A možno je to ešte dôležitejšie pre človeka, ktorý sám hovorí, že jeho vzťah k jedlu nie je jednoduchý.
Influencer totiž nikdy úplne „neodchádza z práce“
Pri klasickom zamestnaní môžete zavrieť notebook a odísť z kancelárie. Pri práci, ktorej produktom je váš vlastný život, sa hranica hľadá podstatne ťažšie. Vaším pracoviskom je kuchyňa. Dovolenka. Reštaurácia. Auto. Spálňa. Narodeniny dieťaťa. Rande. Nedeľná káva. A váš produkt ste do veľkej miery vy sami.
Výskum duševného zdravia influencerov je stále pomerne mladý, preto by nebolo korektné tvrdiť, že influencerstvo samo osebe spôsobuje psychické problémy. Aktuálny odborný prehľad výskumu content creatorov však medzi popísanými problémami našiel napríklad burnout, úzkosť, kombináciu úzkosti a depresie či poruchy príjmu potravy. Autori zároveň upozorňujú, že na definitívne závery zatiaľ potrebujeme oveľa viac dát.
To dáva zmysel aj bez dramatizovania. Influencer neustále dostáva číslo, ktoré hodnotí jeho deň. Koľko ľudí to videlo, koľko reagovalo. A koľko odišlo. Čo fungovalo lepšie ako včera. Čo algoritmus neposunul. Prečo malo jedno video 200-tisíc zhliadnutí a ďalšie iba desaťtisíc. Bežný človek si dá s partnerom večeru a večera skončí. Content creator si môže dať tú istú večeru a o hodinu neskôr ešte sledovať, ako dobre jeho večera performovala. To je veľmi zvláštna forma života.
Keď sa zo zážitku stáva výkon
Práve tu môže byť jadro problému. Sociálne siete nás neučia iba sledovať ostatných. Učia nás pozorovať samých seba zvonka. Ako vyzerám? Je to dosť zaujímavé? Mala by som to odfotiť? Čo k tomu napíšem? Bude to ľudí baviť? Nie je toto dobrý reel? A tak sa občas môže stať, že máme dokonale zdokumentovaný deň, ktorý sme si vlastne poriadne neužili. Poznáme fotografiu kávy, ale možno sme polovicu rozhovoru nepočúvali. Máme video večere, no chvíľu, keď všetci sedeli spolu pri stole, sme prežili cez displej. Máme stovky záberov z dovolenky, ale mozog ani na chvíľu nedostal signál, že tentoraz nemusí nič produkovať. To je podstatný rozdiel medzi spomalením ako obsahom a skutočným spomalením. Skutočné spomalenie totiž možno vôbec nie je fotogenické.
Môže influencer hovoriť o duševnom zdraví? Áno, ale mal by vedieť, kde sa jeho skúsenosť končí
Hovoriť o duševnom zdraví na sociálnych sieťach samo osebe nie je problém. Práve naopak, osobné skúsenosti môžu pomôcť odbúravať hanbu, normalizovať tému psychických ťažkostí a niekoho motivovať, aby konečne vyhľadal pomoc. Problém vzniká vo chvíli, keď sa osobná skúsenosť začne prezentovať ako univerzálny návod alebo diagnóza pre ostatných.
Každý človek je iný. Rovnaký symptóm môže mať viacero príčin, dve diagnózy sa môžu prejavovať veľmi odlišne a to, čo pomohlo jednému influencerovi, nemusí byť správne pre jeho sledovateľa. Únava nemusí znamenať vyhorenie. Problémy so sústredením automaticky neznamenajú ADHD. Potreba poriadku nie je OCD a nepríjemná skúsenosť sama osebe ešte nie je PTSD. Práve preto môže byť nebezpečné, keď človek začne svoje prežívanie skladať podľa videí niekoho, koho síce sleduje každý deň, ale kto nepozná jeho zdravotný stav, detstvo, vzťahy, spánok ani celkový kontext života. Influencer môže povedať: „Toto je moja skúsenosť.“ Nemal by však vytvárať dojem: „Ak to máte podobne, máte to isté čo ja.“
A práve tu má svoje miesto odborník. Psychológ alebo psychiater neposudzuje jeden symptóm izolovane. Pozerá sa na jeho intenzitu, dĺžku trvania, dopad na každodenný život, rodinnú a zdravotnú anamnézu a zároveň skúma, či rovnaké ťažkosti nemajú úplne inú príčinu. Diagnóza preto nie je nálepka ani potvrdenie identity. Je to nástroj, ktorý má človeka doviesť k správnej pomoci.
Možno teda najzdravšia verzia obsahu o duševnom zdraví na sociálnych sieťach nie je tá, ktorá nám povie, čo nám je, ale tá, ktorá nám pripomenie, že ak sa dlhodobo necítime dobre, existuje miesto, kde to môžeme riešiť odborne. Sociálne siete môžu byť začiatkom otázky. Odpoveď by však nemal určovať algoritmus ani človek s veľkým počtom followerov, ale odborník, ktorý pozná konkrétneho človeka pred sebou.
Možno nepotrebujeme zo sociálnych sietí odísť. Potrebujeme im vrátiť hranice
Sociálne siete nie sú automaticky zlé a influencerstvo nie je automaticky nezdravá profesia. Pre niekoho môže byť Instagram kreatívnou prácou, komunitou aj veľmi úspešným biznisom. A rozprávanie o vlastných psychických ťažkostiach môže ďalším ľuďom pomôcť vyhľadať odbornú pomoc. Problém začína vo chvíli, keď už neexistuje priestor, kam obsah nesmie.
Keď fotografujeme každé jedlo. Alebo keď potrebuje publikum vedieť, že sme mali zlý deň, ešte skôr, než sme ho sami spracovali. Prípadne keď sa snažíme oddychovať a súčasne z oddychu vyrábame reel. Vtedy možno nepotrebujeme radikálny sedemdňový „digital detox“, ktorý sa nakoniec aj tak stane ďalším obsahom. Možno potrebujeme oveľa obyčajnejšie pravidlá.
Jedlo, pri ktorom telefón zostane v kabelke. Večer, ktorý neuvidia followers. Výlet, z ktorého nevznikne dvadsať stories. Rozhovor, počas ktorého sa nepozeráme na hodinky ani na displej. A pre človeka, ktorý dlhodobo cíti prestimulovanie, úzkosť, vyčerpanie alebo má komplikovaný vzťah k jedlu, môže byť rozumné riešiť spolu s odborníkom nielen otázku „Čo mi je?“, ale aj druhú: „Ako vyzerá môj každodenný život a čo z neho môjmu psychickému zdraviu skutočne prospieva?“ Pretože niekedy odpoveď nemusí byť ďalšia diagnóza. Niekedy môže byť časťou odpovede aj to, že telefón jednoducho zostane na stole displejom nadol. A život sa na chvíľu nebude vysielať.
Odporúčané štúdie a zdroje k článku
Naše články nie sú postavené na dojmoch či osobných názoroch. Opierame sa o odborné zdroje, dostupné vedecké štúdie, vyjadrenia psychológov a psychiatrov a overiteľné dáta.
Cleveland Clinic – Why Self-Diagnosis Is Dangerous (and What To Do Instead)
Psychologička vysvetľuje riziká samodiagnostiky, algoritmických „echo chambers“ aj zamieňania bežných vlastností za symptómy poruchy. Cleveland Clinic – Why Self-Diagnosis Is Dangerous
Johns Hopkins Medicine – Social Media and Self-diagnosis
Rozhovor so psychologičkou o tom, prečo influenceri a TikTok môžu viesť k prehnanému patologizovaniu bežných pocitov a prečo je potrebné odborné vyšetrenie. Johns Hopkins Medicine – Social Media and Self-diagnosis
Yeung, Ng & Abi-Jaoude – TikTok and Attention-Deficit/Hyperactivity Disorder
Analýza 100 populárnych TikTok videí o ADHD. Autori označili 52% videí za zavádzajúce, 27% za osobné skúsenosti a 21% za užitočný obsah. PubMed – TikTok and ADHD study
Journal of Medical Internet Research – Navigating the Maze of Social Media Disinformation on Psychiatric Illness
Štúdia z roku 2025 analyzovala 1 000 TikTok videí o 26 témach duševného zdravia a upozornila na problém dezinformácií v psychiatrickom obsahu na sociálnych sieťach. JMIR – Social Media Disinformation on Psychiatric Illness
National Institute of Mental Health – ADHD in Adults
Odborný zdroj k tomu, čo ADHD skutočne je. NIMH – ADHD in Adult
National Institute of Mental Health – Obsessive-Compulsive Disorder
Definícia OCD. NIMH – Obsessive-Compulsive Disorder
National Institute of Mental Health – Post-Traumatic Stress Disorder
Rozdiel medzi prirodzenou reakciou po traumatickej udalosti a PTSD. NIMH – Post-Traumatic Stress Disorder
Ahmed et al. – Social media use, mental health and sleep: A systematic review with meta-analyses
Prehľad 182 štúdií s viac ako 1,16 milióna účastníkov. Problematické používanie sociálnych sietí. PubMed – Social media use, mental health and sleep
Davis & Goldfield – Limiting social media use decreases depression, anxiety, and fear of missing out
Štúdia 220 mladých ľudí vo veku 17 až 25 rokov. Obmedzenie používania sociálnych médií. APA – Limiting social media use randomized controlled trial
May, Malouff & Meynadier – Reducing Social Media Use Decreases Depression Symptoms
PubMed – Reducing Social Media Use meta-analysis
Dwyer, Kushlev & Dunn – Smartphone use undermines enjoyment of face-to-face social interactions
Experiment s viac než 300 ľuďmi počas spoločného jedla ukázal, že prítomnosť a používanie telefónu zvyšovali rozptýlenie a znižovali pôžitok zo spoločného času s rodinou alebo priateľmi. ScienceDirect – Smartphone use and face-to-face interactions
Martinez-Aguirre et al. – Pathological Processes Among Content Creators on Social Media
Odborný prehľad výskumu priamo o tvorcoch obsahu. PubMed – Pathological Processes Among Content Creators
Goh et al. – #EatingDisorderRecovery: recovery-related posts on Instagram
Analýza instagramového obsahu venovaného zotavovaniu z porúch príjmu potravy ukazuje, že „recovery content“ môže mať aj problematické stránky a nie každý obsah označený ako podpora zotavenia je automaticky prospešný. PubMed – Eating Disorder Recovery on Instagram
Herrick, Hallward & Duncan – Eating disorder recovery content on TikTok
Analýza 150 TikTok videí. PubMed – Eating Disorder Recovery on TikTok
Blurring the Boundaries: An Investigation of Eating Disorder Recovery Content on TikTok
Veľmi aktuálna štúdia z roku 2026. PubMed – Blurring the Boundaries
Gough et al. – Eating while distracted: systematic review and meta-analysis
Meta-analýza 50 štúdií z roku 2026 sa venovala jedeniu pri rozptýlení vrátane telefónov. PubMed – Eating while distracted
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
