Recenzia Verity nemôže obísť jednu vec: film mal v rukách mimoriadne dobrý námet. Bestseller Colleen Hoover ponúka psychologickú hru, v ktorej nevieme, kto klame, kto manipuluje a či vôbec môžeme veriť tomu, čo čítame a vidíme. Filmová adaptácia s Anne Hathaway, Dakotou Johnson a Joshom Hartnettom si túto základnú myšlienku zachovala. Pridala luxusné prostredie, erotiku a hviezdne obsadenie. Napriek tomu som z kina odchádzala s pocitom, že z toho všetkého mohol vzniknúť oveľa lepší psychologický thriller. Film sme si tentoraz vychutnali trochu netradične, počas pobytu v Dubaji v kine Reel Cinemas. A práve veľké plátno, kvalitný zvuk a komfort dubajského kina ešte viac podporili atmosféru luxusného domu Crawfordovcov a vizuálnu stránku filmu. Na Slovensko príde film už 15. októbra. POZOR: Nasledujúca časť obsahuje spoilery ku knihe aj filmu Verity.
Recenzia Verity: príbeh, ktorý má všetko potrebné na skvelý thriller
Lowen Ashleigh je spisovateľka, ktorej kariéra ani finančná situácia nie sú práve ideálne. Potom však dostane ponuku, ktorá sa neodmieta. Má dokončiť úspešnú knižnú sériu slávnej autorky Verity Crawford, ktorá po vážnej nehode zostala imobilná a nedokáže komunikovať. Lowen preto prichádza do domu Crawfordovcov, kde stretáva Verity, jej manžela Jeremyho a postupne spoznáva tragickú minulosť rodiny.
V dome zároveň nájde niečo, čo nikdy nemala čítať. Veritin rukopis. Text pôsobí ako autobiografická spoveď a obsahuje priznania, ktoré zásadne menia všetko, čo si Lowen dovtedy o Verity myslela. Z rukopisu vyplýva, že za obrazom úspešnej spisovateľky, manželky a matky sa môže skrývať žena schopná mimoriadne krutých činov. A práve tu funguje Verity najlepšie. Pretože otázkou postupne prestáva byť iba to, čo Verity urobila. Otázkou je, komu môžeme veriť.
Anne Hathaway je presne tou Verity, ktorú chcete sledovať
Anne Hathaway dostala z trojice hlavných postáv jednoznačne najvďačnejší materiál. Jej Verity môže byť desivá, zraniteľná, teatrálna, sexuálne provokatívna, manipulatívna aj úplne bezbranná, a niekedy všetko naraz. Najlepšie na jej výkone je pritom to, že značnú časť filmu nepotrebuje hovoriť. Stačí pohľad. Pohyb. Zmena výrazu. Drobný moment, pri ktorom si Lowen, a spolu s ňou divák, nie je istá, či ho skutočne videla. Naozaj sa Verity pohla? Predstiera svoj stav? Sleduje Lowen? Alebo už Lowen pod vplyvom rukopisu vidí presne to, čo vidieť chce?
Hathaway túto neistotu dokáže udržať. Verity je zároveň postavou, ktorá má v sebe určitú prehnanosť, a herečka sa jej nebráni. Miestami je jej výkon až campový, no práve v tomto type filmu to funguje. Paradoxne je preto Verity oveľa zaujímavejšia než žena, ktorej očami celý príbeh sledujeme. A tým sa dostávam k svojmu najväčšiemu problému s filmom.
Dakota Johnson mi ako Lowen jednoducho nesadla
Pri Dakote Johnson sú kritici rozdelení a úplne chápem prečo. Johnson má veľmi charakteristický herecký prejav. Hovorí tlmene, reaguje pomaly, často pracuje takmer výhradne pohľadom a jej tvár zostáva zámerne ťažko čitateľná. V teórii je to pre Lowen vlastne veľmi dobrá voľba. Nemáme totiž presne vedieť, čo sa v nej odohráva. Je Verity zhrozená? Fascinovaná? Závidí jej? Chce jej život? Chce Jeremyho? Alebo si postupne vytvára vlastnú verziu reality?
Časť kritikov Johnsonovej minimalizmus ocenila. IndieWire napríklad jej schopnosť „premýšľať“ pred kamerou interpretuje ako jednu z predností filmu, Lowen zostáva nečitateľná a divák musí jej motivácie odhadovať. Ja som však jej výkon čítala úplne opačne. Namiesto tajomnej ženy som často videla ženu, ktorá vyzerá, akoby ju dianie okolo nej príliš nezaujímalo. A nie som jediná.
Johnson opäť stavila na svoju typickú hereckú polohu, tlmenú, odťažitú a miestami až pasívnu. A práve s tým mám pri nej problém prakticky v každom filme. Mám totiž pocit, že bez ohľadu na to, akú postavu hrá, stále sledujem predovšetkým Dakotu Johnson. Postavy sa menia, príbehy sa menia, no jej prejav zostáva takmer rovnaký. Namiesto toho, aby sa v Lowen stratila, zostáva sama sebou, a pri psychologickom thrilleri, ktorý stojí práve na vnútornom svete hlavnej hrdinky, mi to prekážalo ešte výraznejšie.
To, čo môže v správnom filme fungovať ako chlad a odstup, tu môže vyznievať ako ľahostajnosť. Kritici jej vyčítajú aj šepkavý prejav, zasnený výraz a nedostatok energie. A presne tam je problém. Lowen má byť emocionálnym centrom filmu. Všetko sa odohráva okolo nej, no ja som to cez ňu často vôbec necítila. Chýbala mi u nej prirodzená zvedavosť. Ocitne sa v dome plnom tajomstiev, nevysvetlených udalostí a čoraz podozrivejších situácií, no namiesto toho, aby sa pýtala, pátrala a snažila sa pochopiť, čo sa okolo nej vlastne deje, často len pasívne prijíma ďalšie udalosti. A možno práve to mi na Lowen prekážalo najviac, jednoducho tam len bola. Ako divák som mala miestami chuť položiť za ňu všetky tie otázky, ktoré ona sama nepoložila.
Lowen je navyše oproti knihe psychologicky jednoduchšia
Tu však treba byť voči Dakote Johnson fér. Časť problému vytvoril samotný scenár. V knihe je napríklad to, že Lowen je námesačná, výraznejšou súčasťou jej psychológie. Nie je to nepodstatný detail. Pridáva ďalšiu vrstvu neistoty do príbehu a čitateľ si môže klásť otázku, nakoľko môže veriť aj samotnej Lowen a jej vnímaniu udalostí. Film túto dejovú líniu výrazne obmedzil. A podľa mňa tým Lowen uškodil.
Film jej zobral jednu z vecí, ktoré pomáhali vysvetľovať jej psychologickú nestabilitu, ale zároveň od diváka očakáva, že Johnsonovej odťažitosť automaticky prečíta ako vnútorný konflikt. Nie každý to tak prečíta. Ja som to tak neprečítala.
Josh Hartnett ako Jeremy: obeť alebo ďalší človek, ktorému nemáme veriť?
Josh Hartnett stojí medzi oboma ženami a jeho Jeremy musí fungovať v niekoľkých polohách súčasne. Je manželom ženy pripútanej na invalidný vozík. Otcom poznačeným rodinnou tragédiou. Mužom, do ktorého sa Lowen postupne zamiluje. A zároveň človekom, o ktorom si divák nemôže byť úplne istý. Hartnett má potrebnú charizmu a ako súčasť ústredného trojuholníka funguje, no aj jeho postava dopláca na scenár.
Jeremy musí počas filmu prejsť viacerými prudkými emocionálnymi obratmi a nie všetky majú dostatok času, aby pôsobili prirodzene. Problémom je pre mňa aj chémia medzi ním a Lowen. Film výrazne posilnil erotickú stránku príbehu, no samotná príťažlivosť medzi postavami nie je vždy taká presvedčivá, ako by pri tomto type filmu mala byť. A to je trochu paradox. Verity chce byť erotickejšia než kniha, ale erotika automaticky neznamená erotické napätie.
Film dokonca pridáva sexuálne napätie medzi Lowen a Verity
Jednou zo zaujímavejších zmien oproti knihe je spôsob, akým film pracuje so vzťahom Lowen a Verity. V románe je ich vzťah predovšetkým psychologický a súperivý. Film ide ďalej. Lowen nie je Verity iba fascinovaná. Miestami akoby bola fascinovaná predstavou stať sa ňou. Je tu obdiv, závisť, posadnutosť aj sexuálny podtext. Výrazným príkladom je intímny moment, v ktorom Lowen vo svojej fantázii namiesto Jeremyho vidí Verity.
To už nie je jednoduchý milostný trojuholník. Vzniká oveľa zaujímavejšia otázka: chce Lowen Jeremyho, alebo chce Verityn život? A práve túto líniu by som pokojne rozvinula ešte viac. Patrí totiž k filmovým zmenám, ktoré príbeh neposúvajú iba vizuálne, ale dávajú mu nový psychologický význam.
Kniha verzus film: Verity zostáva pomerne vernou adaptáciou
Napriek zmenám sa film knihy Colleen Hoover drží pomerne verne. Zachováva základný konflikt, hlavné postavy, rukopis, vzťah Lowen a Jeremyho aj najdôležitejšiu otázku celého príbehu. Niekoľko rozdielov je však podstatných.
Rodina Crawfordovcov je vo filme zjednodušená a počet detí sa mení. Lowenino námesačníctvo je výrazne obmedzené. Niektoré momenty naznačujúce Veritino predstieranie ochrnutia boli vypustené a film naopak výraznejšie pracuje s erotickým napätím. Najväčšiu zmenu však cítiť po Veritinej smrti.
Manuscript alebo Letter?
Tu sa dostávame k tomu, prečo je Verity taký lákavý materiál. Jeremy uverí rukopisu. Ak je pravdivý, Verity nie je obeť. Je to žena schopná desivých činov vrátane toho, že mohla úmyselne zabiť vlastnú dcéru. Jeremy Verity zabije. A potom príde ďalší zvrat. Lowen nájde list.
V ňom Verity tvrdí, že rukopis nebol autobiografickým priznaním. Malo ísť iba o literárne cvičenie, spôsob, ako sa dostať do mysle zlej postavy. Ak je pravdivý list, všetko, čomu sme dovtedy verili, sa rozpadá. Verity nemusela byť vrahyňa. Mohla byť obeťou. A Jeremy mohol zabiť nevinnú ženu.
Lowen sa rozhodne list zničiť. Práve tu zostáva zachovaná najväčšia sila knihy: nedostaneme definitívnu odpoveď. Team Manuscript? Alebo Team Letter? Vyberte si.
Film však potrebuje priveľa zvratov
A tu zároveň prichádza jedna z mojich najväčších výhrad. Nejednoznačnosť mám v psychologických thrilleroch rada. Nemusím dostať všetky odpovede a niekedy je oveľa zaujímavejšie odísť od filmu s otázkou. Problém Verity je, že ku koncu už nejde iba o jednu otázku.
Prichádza jeden zvrat. Potom ďalší. Ďalšia verzia udalostí. A ďalšie vysvetlenie. No a tiež ďalšia pochybnosť. A sila jednotlivých odhalení sa postupne znižuje.
Po veľmi dobrom úvode sa najmä tretie dejstvo postupne rozpadá na sériu menej presvedčivých dejových bodov. Jednoducho tento príbeh potreboval ďalší draft.
Keď postavy prestanú reagovať ako normálni ľudia
Ďalším problémom je logika správania postáv. Pri thrilleri som ochotná prijať veľa. Postavy nemusia vždy urobiť najrozumnejšie rozhodnutie, keby ho robili, polovica thrillerov a hororov by skončila po dvadsiatich minútach. Lenže Verity občas potrebuje, aby sa postavy správali nelogicky jednoducho preto, aby mohol pokračovať príbeh.
Prečo sa Lowen viac nepýta na okolnosti Veritinho stavu? Tiež prečo niektoré veľmi podozrivé situácie neprinesú adekvátnu reakciu? Prečo sa určité postavy objavia a následne z deja prakticky vytratia? Aj The New York Times upozornil na problém vierohodnosti správania postáv a scenár kritizoval pre diery, prehnané dialógy a situácie, ktoré majú byť znepokojujúce, no miestami pôsobia skôr absurdne. A to je problém, pretože psychologický thriller môže byť akokoľvek šialený, ale potrebuje vlastnú vnútornú logiku.
Je Verity thriller alebo trochu nechcená komédia?
Film sa pritom berie dostatočne vážne na to, aby niektoré momenty pôsobili zvláštne komicky. Film funguje presvedčivejšie ako prehnaná melodráma či miestami nechcená komédia než ako seriózny psychologický thriller. A hlavne pri niektorých erotických scénach.
Film chce byť sexuálny, nebezpečný a provokatívny. Občas je. Inokedy som si však nebola istá, či sa mám cítiť nepríjemne, vzrušene alebo sa smiať. A asi to nebola reakcia, ktorú tvorcovia plánovali.
Napriek všetkému som chcela vedieť pravdu
A tu prichádza najväčší paradox mojej recenzie Verity. Mám voči filmu množstvo výhrad. Dakota Johnson mi ako Lowen nesadla. Niektoré psychologické vrstvy knihy film zjednodušil. Erotiky je viac, ale skutočného erotického napätia menej, než by som čakala. Postavy sa niekedy správajú nelogicky. Tretie dejstvo je preplnené zvratmi. A napriek tomu som chcela vedieť, čo sa stane. Pretože základná myšlienka jednoducho funguje.
Rukopis verzus list je výborný koncept. Predstava, že celý náš pohľad na človeka môže zmeniť jediný text, ktorého pravdivosť nedokážeme overiť, je desivá sama osebe. A ešte zaujímavejšia je otázka, ktorú Verity necháva po závere: Čomu veríme viac, príbehu, ktorý je presvedčivejší, alebo tomu, ktorý je pravdivý? Preto úplne chápem, prečo kniha aj film, vyvolala takú diskusiu.
Čo hovoria kritici?
Ani prvé kritické reakcie nie sú jednoznačné. IndieWire opisuje film ako zábavný, ale chladný psychologický thriller a Johnsonovej tlmený prejav interpretuje oveľa pozitívnejšie než ja. Variety je podstatne skeptickejšie a upozorňuje práve na pasivitu Dakoty Johnson aj celkovú bezživotnosť adaptácie. The Guardian kritizuje najmä poslednú tretinu filmu a množstvo nepresvedčivých dejových bodov. The New York Times upozorňuje na diery v scenári, prehnané, melodramatické, prvoplánové alebo až brakovo teatrálne dialógy a momenty, ktoré sú skôr smiešne než desivé. Spoločným menovateľom viacerých recenzií tak nie je samotná myšlienka Verity, ale spôsob, akým ju film preniesol na plátno.
IMDb, Metascore a naše hodnotenie Verity
Krátko po uvedení filmu sa ukazuje aj rozdiel medzi reakciami publika a profesionálnych kritikov. IMDb zatiaľ uvádza hodnotenie približne 6/10, zatiaľ čo Metascore sa pohybuje na úrovni 43/100. Keďže je film čerstvo uvedený, obe čísla sa ešte môžu výrazne meniť. Za mňa? 5/10.
Nie preto, že by Verity bola vyslovene zlým filmom. Práve naopak, najviac ma na nej frustruje, že vidím, aký dobrý film z nej mohol vzniknúť. Má výbornú základnú myšlienku. Anne Hathaway. Josha Hartnetta. Má krásne a zároveň nepríjemne izolované prostredie. Sex, smrť, manipuláciu, posadnutosť, tajomstvá aj jeden z tých záverov, o ktorých sa dá diskutovať ešte cestou z kina. Lenže jednotlivé ingrediencie sa nestretli v dostatočne silnom celku. Anne Hathaway ma bavila. Dakota Johnson mi opäť nesadla. A scenár sa podľa mňa až príliš spolieha na to, že ďalší zvrat automaticky znamená ďalšie napätie.
Myšlienka? Výborná. Potenciál? Obrovský. Výsledok? Za mňa presný priemer.
FLAIR hodnotenie: 5/10.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
