„Mysli pozitívne.“ „Všetko sa deje z nejakého dôvodu.“ „Nebuď negatívny.“ Vety, ktoré majú povzbudiť, môžu niekedy napáchať viac škody než úžitku. Žijeme v spoločnosti, ktorá oslavuje šťastie, úspech a optimizmus, no akoby postupne strácala schopnosť prijímať smútok, sklamanie či obyčajnú ľudskú zraniteľnosť. Psychológia pre tento fenomén pozná pomenovanie, toxická pozitivita. A hoci sa na prvý pohľad môže javiť ako nevinný životný postoj, jej dôsledky sa môžu prejaviť na našom duševnom zdraví aj vzťahoch.
Keď nám čitateľka nastavila zrkadlo
Na tému toxickej pozitivity nás kontaktovala jedna z našich sledovateliek. Vo svojej správe opísala skúsenosť s priateľkou, ktorá sa prestáva stretávať s ľuďmi vo chvíli, keď začnú hovoriť o svojich problémoch. Dôvod? Nechce, aby ju ich starosti negatívne naladili. Sama pritom podľa slov čitateľky čelí vlastným problémom, ktoré si odmieta pripustiť. Namiesto ich pomenovania sa upokojuje motivačnými citátmi a presvedčením, že všetko je presne tak, ako má byť.
Na tomto príbehu je zaujímavé niečo oveľa hlbšie než rozdielne životné postoje dvoch priateliek. Otvára otázku, či sme sa v snahe chrániť vlastnú psychickú pohodu nezačali vyhýbať aj samotnej ľudskosti. Čitateľka to vystihla slovami: „Je v poriadku byť smutný, je v poriadku mať problémy. Lenže dnešná doba nám núti presvedčenie, že nie je a nemôžeme byť smutní a mať problémy, lebo ani iní ich nemajú.“
Jej skúsenosť nie je dôkazom toho, že priateľka trpí konkrétnym psychologickým problémom. Je však výstižným príkladom správania, pri ktorom sa oplatí rozlišovať medzi zdravými osobnými hranicami a systematickým odmietaním nepríjemných emócií.
Čo je toxická pozitivita a prečo nie je to isté ako optimizmus?
Toxická pozitivita označuje prístup, pri ktorom sa pozitívne myslenie presadzuje bez ohľadu na okolnosti, často na úkor uznania skutočných pocitov. Nie je to oficiálna psychiatrická diagnóza. Ide o pomenovanie komunikačného a psychologického fenoménu, ktorý môže viesť k zľahčovaniu bolesti, potláčaniu emócií alebo pocitu, že človek zlyháva, ak nie je šťastný. Rozdiel medzi optimizmom a toxickou pozitivitou pritom nespočíva v tom, či sa snažíme vidieť budúcnosť nádejne.
Zdravý optimizmus dokáže pripustiť, že situácia je náročná, bolestivá alebo nespravodlivá, a zároveň si zachovať nádej na jej zlepšenie.
Toxická pozitivita naopak vytvára tlak, aby sme nepríjemnú realitu čo najrýchlejšie prekryli pozitívnym výkladom. Človek po rozchode nemusí okamžite veriť, že ho čaká niečo lepšie. Človek, ktorý prišiel o prácu, nemusí byť vďačný za novú príležitosť. A niekto, kto prežíva stratu blízkeho, nepotrebuje počuť, že čas všetko zahojí. Niekedy potrebuje iba priestor povedať: „Je mi zle.“ A vedieť, že ho za to nikto nebude opravovať.
Čo hovoria psychológovia? Potláčanie emócií nie je ich spracovanie
Jedným z najdôležitejších rozdielov, na ktoré upozorňuje psychologický výskum, je rozdiel medzi reguláciou emócií a ich potláčaním. Psychológ James J. Gross z univerzity Stanford, ktorý sa dlhodobo venuje výskumu emočnej regulácie, skúmal aj to, čo sa deje, keď ľudia počas nepríjemných rozhovorov skrývajú svoje pocity.
V experimentálnom výskume z roku 2003, na ktorom spolupracoval s Emily Butlerovou a ďalšími odborníkmi, sa ukázalo, že potláčanie emocionálnych prejavov môže narušiť komunikáciu, znížiť pocit vzájomného porozumenia a zvýšiť fyziologickú stresovú reakciu účastníkov rozhovoru. Inými slovami, človek môže navonok pôsobiť pokojne, no to ešte neznamená, že nepríjemné emócie skutočne spracoval.
Podobné závery priniesli psychologičky Elizabeth Chervonsky a Caroline Hunt, ktoré v roku 2017 publikovali metaanalýzu 43 odborných prác. Zistili, že výraznejšie potláčanie emócií súviselo s nižšou sociálnou podporou, horšou spokojnosťou vo vzťahoch a slabšou kvalitou romantických vzťahov.
To však neznamená, že človek musí každú emóciu okamžite prejaviť alebo sa s každým podeliť o svoje problémy. Dôležitá je schopnosť rozhodovať sa podľa situácie, nie automaticky odmietať všetko nepríjemné. Účinky potláčania emócií závisia od individuálnych okolností, autenticity a vnútorného konfliktu, ktorý človek pri vyjadrovaní pocitov prežíva.
Prečo niektorí ľudia nedokážu zniesť cudzie problémy?
Vráťme sa k príbehu našej čitateľky. Jej priateľka sa vyhýba ľuďom, ktorí hovoria o svojich starostiach, pretože ju údajne negatívne ovplyvňujú. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako zdravá ochrana vlastného duševného zdravia. Koniec koncov, každý z nás má právo nastaviť si hranice a rozhodnúť sa, koľko emocionálnej záťaže dokáže uniesť. Psychologicky však existuje zásadný rozdiel medzi vetou „Momentálne nemám kapacitu počúvať náročné veci“ a postojom „Nechcem vo svojom živote ľudí, ktorí majú problémy“. Prvý vyjadruje hranicu. Druhý môže naznačovať vyhýbanie sa nepríjemným emóciám.
Jedným z možných vysvetlení je takzvané experienciálne vyhýbanie, tendencia unikať pred nepríjemnými vnútornými zážitkami, ako sú úzkosť, smútok, strach alebo bezmocnosť. Ak človek nedokáže prijať vlastnú zraniteľnosť, môže preňho byť náročné stretávať sa aj so zraniteľnosťou druhých. Ich problémy mu totiž môžu pripomínať pocity, pred ktorými sa sám snaží uniknúť. Nie je to však univerzálne vysvetlenie. Niekto môže obmedzovať náročné rozhovory jednoducho preto, že je vyčerpaný, prechádza vlastnou krízou alebo potrebuje viac priestoru pre seba. Problém nastáva vtedy, keď sa z ochrany vlastnej psychickej pohody stane odmietanie akejkoľvek ľudskej bolesti, vrátane bolesti ľudí, na ktorých nám záleží.
Keď sa z pozitívneho myslenia stáva emocionálne zneplatňovanie
Predstavme si, že sa niekomu zdôveríme so stratou zamestnania. Namiesto pochopenia dostaneme odpoveď: „Aspoň máš príležitosť začať odznova.“ Alebo prežívame náročný rozchod a priateľka nám povie: „Prestaň sa tým trápiť, všetko sa deje pre niečo.“ Tieto reakcie nemusia vychádzať zo zlého úmyslu. Často sú pokusom pomôcť, povzbudiť alebo ukončiť nepríjemnú situáciu. Napriek tomu môžu vyvolať pocit, že naše emócie nie sú oprávnené.
Psychológia tento jav označuje ako emocionálne zneplatňovanie (emotional invalidation). Ide o situáciu, keď sú pocity druhého človeka odmietané, zľahčované alebo považované za neprimerané. Prehľad vedeckej literatúry o toxickej pozitivite identifikoval práve emocionálne zneplatňovanie, potláčanie emócií, nerealistický optimizmus a predstierané šťastie ako štyri významné rozmery tohto fenoménu. Samotný pojem toxickej pozitivity ešte nie je vo vede jednotne definovaný a jeho priame skúmanie je obmedzené.
Sociálne siete a ilúzia, že všetci ostatní žijú šťastnejší život
Toxická pozitivita nevznikla s Instagramom. Sociálne siete však vytvorili prostredie, v ktorom sa môže veľmi jednoducho šíriť. Každý deň sledujeme fotografie z dovoleniek, dokonale zariadené domácnosti, úspešné kariéry, šťastné partnerstvá a ľudí, ktorí zdanlivo nikdy nepochybujú o svojom živote. Pod príspevkami sa objavujú motivačné odkazy o pozitívnej energii, vďačnosti, úspechu a potrebe odstrániť zo života všetko negatívne. Lenže fotografie zachytávajú okamihy, nie celé životy.
Človek, ktorý sa usmieva na dovolenke, môže zároveň prežívať partnerskú krízu. Úspešná podnikateľka môže zápasiť s úzkosťou. Žena, ktorá zverejňuje motivačné citáty, môže mať sama problém priznať si, že nie je spokojná. To však neznamená, že ľudia na sociálnych sieťach klamú.
Znamená to, že verejný obraz života je nevyhnutne selektívny. Nie všetky problémy patria pred tisíce cudzích ľudí. Niektoré rozhovory majú zostať medzi priateľmi, partnermi alebo v rodine. Súkromie však nie je to isté ako predstieranie. Nikto nemá povinnosť zverejňovať svoj smútok. Rovnako by však nikto nemal nadobudnúť presvedčenie, že smútok je osobným zlyhaním len preto, že ho na obrazovkách nevidí.
Môže toxická pozitivita poškodzovať priateľstvá a partnerské vzťahy?
Blízke vzťahy nie sú postavené iba na spoločných zážitkoch, zábave a príjemných rozhovoroch. Ich kvalitu preverujú aj chvíle, keď jeden z ľudí potrebuje podporu. Ak sa naučíme prijímať druhých len vtedy, keď sú veselí, úspešní a bezproblémoví, vytvárame podmienený vzťah. Človek môže postupne nadobudnúť pocit, že si musí svoju prítomnosť v živote druhých zaslúžiť dobrou náladou.
Výskum psychologičiek Lindy Cameronovej a Nickoly Overallovej, publikovaný v časopise Emotion, skúmal potláčanie a vyjadrovanie emócií v blízkych vzťahoch. Potláčanie emócií súviselo s väčším pocitom odstupu, nižšou spokojnosťou vo vzťahoch a slabším pocitom prijatia. Naopak, otvorenejšie emocionálne vyjadrovanie bolo spojené s väčšou blízkosťou a spokojnosťou. Podobne štúdia z roku 2025, realizovaná na belgických pároch, zistila súvislosť medzi potláčaním emócií počas partnerských rozhovorov a nižším pocitom blízkosti či vnímanej partnerskej podpory.
Tieto výsledky neznamenajú, že každý náročný rozhovor musí byť zdĺhavý alebo že máme povinnosť neustále riešiť problémy druhých. Ukazujú však, prečo môže byť schopnosť hovoriť aj o nepríjemných pocitoch dôležitou súčasťou dôvery. Priateľstvo, v ktorom sa smieme iba smiať, môže byť príjemné. Otázne je, či sa v ňom budeme cítiť bezpečne aj vtedy, keď sa nám život začne rozpadať.
Musíme zo svojho života odstrániť „negatívnych ľudí“?
Jedným z najrozšírenejších odkazov motivačného obsahu je výzva odstrániť zo života ľudí, ktorí nám berú energiu. V určitých situáciách môže byť takáto rada opodstatnená. Dlhodobá manipulácia, nerešpektovanie hraníc, ponižovanie alebo psychické vyčerpávanie nie sú niečím, čo musíme tolerovať.
Lenže nie každý človek, ktorý prežíva ťažké obdobie, je toxický. Nie každý, kto sa sťažuje, je manipulátor. A nie každý, kto potrebuje pomoc, nám berie energiu zámerne. Niekedy sa totiž pod nálepku negativity začnú zaraďovať aj úplne prirodzené ľudské prejavy, smútok, obavy, neistota či potreba porozprávať sa. Takéto zjednodušenie môže viesť k tomu, že ľudia začnú hodnotiť vzťahy výhradne podľa toho, ako sa po stretnutí cítia, a nie podľa ich skutočnej kvality, vzájomnosti a dôvery. Zdravé hranice neznamenajú, že musíme byť každému neustále k dispozícii. Znamenajú, že dokážeme rozpoznať vlastné potreby a komunikovať ich bez znevažovania pocitov druhých.
Smútok nie je chyba, ktorú treba opraviť
Smútok, hnev, strach, sklamanie či frustrácia nie sú dôkazom nedostatočne pozitívneho myslenia. Sú súčasťou ľudského emocionálneho života. Strach nás môže upozorniť na nebezpečenstvo. Hnev môže signalizovať prekročenie našich hraníc. Smútok môže byť prirodzenou reakciou na stratu niečoho dôležitého. Nie každá nepríjemná emócia musí byť okamžite odstránená, preformulovaná alebo nahradená vďačnosťou.
To však neznamená, že máme v nepríjemných pocitoch zotrvávať bez obmedzenia. Psychologicky zdravší prístup spočíva v ich rozpoznaní, primeranom spracovaní a hľadaní spôsobov, ako na situáciu reagovať. Ak je smútok intenzívny, dlhodobý alebo výrazne zasahuje do každodenného fungovania, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Skutočná psychická odolnosť nespočíva v tom, že nás nič nezlomí. Spočíva aj v schopnosti pripustiť si, že niektoré situácie sú ťažké, a napriek tomu nimi postupne prejsť.
Ako sa vyhnúť pasci toxickej pozitivity?
Začať môžeme pri vlastnom spôsobe komunikácie. Keď sa nám niekto zdôverí s problémom, nemusíme okamžite hľadať riešenie. Niekedy je užitočnejšie položiť otázku, či potrebuje radu, praktickú pomoc alebo iba vypočutie. Rovnako je dôležité všímať si vlastné reakcie.
Ak nás cudzie problémy automaticky rozčuľujú alebo vyvolávajú potrebu ukončiť rozhovor, môžeme sa zamyslieť, čo za touto reakciou stojí. Možno sme vyčerpaní. Možno potrebujeme nastaviť hranice. A možno je pre nás náročné stretávať sa s emóciami, ktoré si nedovoľujeme prežívať ani sami.
Namiesto automatického opakovania pozitívnych afirmácií si môžeme položiť jednoduchú otázku: Čo práve skutočne cítim? Odpoveď nemusí byť príjemná. Nemusí byť ani optimistická. Mala by však byť pravdivá.
Nemusíme byť stále šťastní, aby sme žili dobrý život
Správa našej čitateľky pripomína dôležitú vec, na ktorú v ére motivačných citátov, sebazdokonaľovania a dokonale upravených profilov občas zabúdame. Ľudský život nie je nepretržitá séria úspechov, radosti a pozitívnych zážitkov. Sú v ňom aj obdobia neistoty, bolesti, sklamania a rozhodnutí, pri ktorých nevieme, či sme urobili správnu vec. A nie vždy sa všetko deje z nejakého vyššieho dôvodu. Niekedy sa jednoducho stávajú veci, ktoré sú nespravodlivé, bolestivé alebo mimo našej kontroly.
Nemusíme v každej strate hľadať ponaučenie. Nemusíme byť vďační za každú nepríjemnú skúsenosť. A nemusíme sa usmievať len preto, aby sme nenarušili pozitívnu atmosféru svojho okolia. Možno by sme namiesto neustálej snahy obklopovať sa výhradne pozitívnymi ľuďmi mali venovať viac pozornosti tým, pri ktorých môžeme byť sami sebou. Aj keď práve nemáme dobrý deň.
Pretože skutočne zdravý vzťah k životu neznamená vidieť všetko pozitívne. Znamená dokázať prijať realitu aj vtedy, keď nie je taká, akú by sme si želali. A možno najväčším prejavom pozitívneho prístupu k druhému človeku nie je povedať mu, aby sa usmial. Ale zostať pri ňom aj vtedy, keď sa usmievať nedokáže.
Odporúčané publikácie a zdroje:
Článok vychádza z nasledujúcich publikovaných psychologických výskumov. Neobsahuje fiktívne rozhovory ani vymyslené vyjadrenia psychológov.
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
NAJČÍTANEJŠIE
